1938-1945
Detstvo, škôlka a školské roky
Ako som sa narodil si samozrejme nepamätám. Môj brat Dobroš, ktorý toho 14. septembra, roku 1938, mal už štyri roky, osem mesiacov a 14 dní, si však spomína, že vtedy po celom dvore pobehoval náš strýko Stavjaňa, brat našej mamky a kričal : ,,Toš safra, safra, Anička má porodní bolesti. Je třeba zavolat parodní babu“. Kto a kedy ju priviedol si už ani Dobroš nepamätá, no podvečer som už bol na svete. Mamka ma porodila v poslednej miestnosti nášho malého rodinného domčeka na konci dvora, ve Zlíně, na ulici Nadkostelí č. 160.
Pokrstený som bol v ,,Římsko-katolickém kostele“, patrónov ,,Svatého Filipa a Jakuba“, ve Zlíně, 25. septembra, roku 1938, ako Josef Antonín. Krstnými rodičmi (kmotrami) mi boli František Navrátil s manželkou, ktorí v tom čase už bývali v Olomouci na Moravě. Boli to známi našich rodičov. Otec pracoval s Navrátilom pred vojnou vo fabrike firmy ,,BAŤA“. Na ,,Rodním a křestním listě“ je uvedená aj „porodní asistentka“ Barbora Březíková. „Rodní a křestní“ list je vystavený ,,Římsko-katolickým farním úřadem“ ve Zlíně česko-německy a to až 6. septembra roku 1941. Neviem prečo až tak neskoro. To už u nás vtedy boli Němci a tak sa všetko písalo dvojjazyčne.
Moje spomienky na detstvo sú až o päť rokov mladšie a to z februára roku 1943. Vtedy sa mamka vrátila z pôrodnice so sestrou Janou, ktorá sa narodila 8. februára. Bývali sme vtedy v jednej izbe v prednom domčeku, ktorý patril nášmu strýkovi Stavjaňovi. Vedľa tejto izby bol „obchod-cukrárna“ našich rodičov, do ktorého však bol vstup z dvora, cez úzku chodbu, kde bol drez na umývanie riadu a skrinka s cukrárenským riadom.
Na jeseň, roku 1943, som začal chodiť do škôlky. Bola v budove nemeckej školy pre deti, ktoré boli členmi nemeckej mládežníckej organizácie „HITLERJUGEND“. Táto škola bola nad kinom „Aula“ a nad mešťanskými školami, ktoré mali názov po prezidentoch Dr. Edvardovi Benešovi a Prof. Tomášovi Garykovi Masarykovi. Vchod do materskej škôlky bol zo zadnej strany budovy. Pred vchodom do škôlky bola trávnatá plocha, na ktorej cvičili deti z tejto nemeckej školy a to nielen telocvik, ale aj streľbu z pištolí so slepými nábojami. V škôlke som mal aj svoju prvú lásku. Volala sa Evička Mědílková. Mala vždy na sebe krásne čisté šaty a pekné topánky. Bola však veľmi namyslená. Chodili sme potom spolu ešte aj do „Obecné“ aj „Střední (Měšťanské) školy“, no ona sa nikdy nezmenila a dávala vždy pri našich stretnutiach prednosť iným chlapcom. Roky ubiehali a tak som na ňu zabudol.
V lete, roku 1944, prišli na náš dvor gestapáci. Mali dlhé čierne kožené kabáty a z malej kancelárie, ktorá bola v prostrednom domčeku na dvore vyviedli staviteľa Běhulu. Dali mu pár zaúch, až mu krv tiekla a potom si ho odviedli. Viac sme ho už nevideli. Otec nám potom povedal, že sa vraj staviteľ zaplietol do protinemeckého odboja. Zrejme zahynul v niektorom koncentráku. Pamätám si na to preto, lebo som vtedy sedel na drevených schodoch, čo viedli na „hůru“ a tie boli hneď vedľa tejto jeho kancelárie. Z nej si potom otec urobil sklad potrieb a surovín pre cukrársku dielňu. Cukrárska dielňa bola v prvej miestnosti zadného domčeka a za ňou boli ešte tri naše obytné miestnosti. Posledná miestnosť, prístupná z dvora cez malú chodbičku bola ubykáciou pre tovaryšov a učňov v cukrárskej dielni nášho otca.
Otec sa musel dobre oháňať, aby zohnal všetko potrebné pre cukrársku výrobu a obchod. Platil vtedy lístkový systém, na všetky základné potraviny a suroviny. Na čiernom trhu sa síce dalo kúpiť takmer všetko, no za nekresťansky vysoké ceny. Ak chcel otec udržať cukrárenskú výrobu a obchod, musel nakúpiť za každú cenu, no vždy s veľkým rizikom. Nečudo, že sa zaplietol s obchodníkom Marholdom, čo mal obchod so zmiešaným tovarom v susednej ulici. Ten mu predal niekoľko plechoviek marmelády, ktoré zrejme získal „pod rukou“ od nemeckých vojakov. Niektorý z otcových závistlivých cukrárskych konkurentov ich asi udal. Otca odsúdili tuším na pol roka nepodmienečne. Trest si odpykal vo väzení v Uherském Hradišti. Väzni museli chodiť na práce do dielní na letisku v Kunoviciach, kde vypomáhali pri výrobe a opravách lietadiel. Mama otca navštevovala a na Vianoce nám od neho priniesla dve lietadielka z plexiskla. Dlho však celé nevydržali. Najprv sa odlomili vrtuľky a potom aj podstavce. Bol to však pre nás krásny vianočný darček.
Každý rok, pokiaľ to bolo možné, naši vychovali v chlieviku, vedľa cukrárskeho skladišťa, prasiatko. Pred Vianocami ho mäsiar zapichol a bola zabíjačka. Samozrejme, že pre nás deti z celého dvora, to bola veľká udalosť. Časť zabíjačky potom mamka rozdelila, pobalila a my sme to potom s Dobrošom, ako pozornosť našich rodičov, rozniesli rodine a známym, za čo sme od niektorých dostali aj tringelt. Boli to prakticky naše prvé peniaze zarobené za vlastnú prácu. Aj keď to nebolo veľa mali sme z nich ozajstnú radosť.
Otec choval aj králiky a mamka sliepky a kačice a raz si pamätám, že vykŕmila aj hus. Stále vidím ako tú hus mamka pridŕžala medzi nohami v kôlni a do krku jej pchala šúlky z mletého zrna a chleba. Králiky mali svoje kotce pri záchodoch a na jar im tam otec robieval ohrádku, aby mali výbeh a čerstvý vzduch. Domáce králiky to bola počas vojny naša každonedeľná pochúťka. Mamka ich vedela urobiť na niekoľko spôsobov. Pečený na razci, alebo vyprážaný, či na smotanovej omáčke so žemľovou knedľou. Počas nemeckej okupácie bola veľká núdza o mäso, lebo bol lístkový prídelový systém. Na každého občana bola stanovená gramáž základných potravín, čo však nikomu k slušnému životu nestačilo. Preto sa takmer v každej domácnosti, kde to len trochu bolo možné, chovala hydina a domáci králici. Tie kačice sme kŕmili dážďovkama, ktoré sme vždy narýpali vidlami v hnoji, pri kôlni na uhlie a na drevo. Nad tým hnojom boli drevené schody na „hůru“ stredného domčeka. Raz sme sa hrali na skrývačku a ja som z tých schodov spadol rovno do hnoja. Musel som sa okúpať a mamka, všetko čo som mal na sebe musela oprať.
Pamätám sa aj na to, ako sme sa s Dobrošom striedali pri nákupe mlieka. Vtedy sme chodili pre mlieko do mliekarne nad „Kudlovskou přiehradou“, oproti cintorínu. Mlieko nám nalievala taká korpulentná mliekárka, alebo jej dcéra, ktorá chodila do tej istej „Obecní školy“ ako my. Mlieko nám nalievala pozinkovanými odmerkami, za potravinové lístky, no niekedy bolo treba aj doplatiť dáku hotovosť. Nebolo výnimkou, že sa mi, najmä v zime, podarilo mlieko z kanvičky vyliať, keď som sa pošmykol a doma bol potom „mazec“.
V septembri, roku 1944, som začal chodiť do „Sedmitřídní Masarykovy obecní školy pokusné“. Tak je to uvedené v záhlaví „Školní zprávy“ z prvej triedy. Pamätám si, že sme v prvej triede mali aj nemčinu. Na vysvedčení sa známka za ňu však už neuvádza, lebo vysvedčenie nám pani triedna učiteľka Ševčíková a pán riaditeľ Gregor napísali až po vojne, 19. júla, roku 1945, kedy už boli zasa české tlačivá. Na vysvedčení z prvej triedy som mal štyri jednotky, dve dvojky a jednu trojku (z písania a čítania).
V tom čase som už musel nosiť okuliare. Mamka so mnou bola dokonca až v Brně u špeciálneho očného lekára. Ten zistil, že mám v každom oku inú dioptriu, čo sa volá „tupozrakosť“. Od tej doby, keď som niečo vyviedol, mi mamka povedala : „Ty tupec tupozraký“. Potom mi prikázala dať si dole okuliare a dostal som za ucho. Tých okuliarov som každý rok rozbil niekoľko. Na okuliare mám aj jednu nemilú spomienku, ktorú mi pripomenul brat Dobroš. Raz sme s prakov strieľali na ihrisku do železných „štanglí“. Jeden kamienok sa od nich odrazil rovno do mojich okuliarov. Rozbil mi sklo a to mi vletelo až do oka. Dobroš bol so mnou na „Úrazovce“, kde mi to ošetrili a nemám z toho žiadne následky. Každý rok sa mi potom očné dioptrie zväčšovali a dnes už mám na ľavom oku „5“ a na pravom oku „6“ dioptrií.
Optik Jaroslav Havelka, otec môjho kamatáta, mal potom vždy čo robiť, aby som mi okuliare rýchlo opravil tak, aby som v škole nechýbal. Pre našich tie okuliare nebol lacný špás, no cukráreň prosperovala a tak to utiahli. Až keď som povyrástol mi naši kúpili aj druhé okuliare, pre prípad, že jedny rozbijem. To už bolo istejšie a tak som sa mohol naplno venovať svojim záľubám a hrám.
Bombardovanie Zlína
Na jeseň, roku 1944, zažil Zlín ťažkú pohromu. Podľa publikácie spisovateľa Zdeňka Pokludu „Sedm století Zlínských dějin“, bombardovacie zväzy amerického a anglického letectva urobili v októbri a v novembri na Zlín dva nálety. Pri prvom v októbri bolo poškodených 68 obytných domkov a dvaja ľudia zahynuli. V novembri to bola oveľa väčšia pohroma. Zahynulo 24 civilistov a 1 nemecký vojak. Materiálne škody boli obrovské. Celkom zničených bolo 62 obytných domkov a cez 360 ďalších bolo poškodených. Poškodené boli aj verejné budovy, ako „Veľké kino“, hotel „Společenský dům“, „Úrazovka“ a železničná stanica. No najviac však fabrika firmy „BAŤA“.
Bombardovanie celkom zničilo 10 výrobných budov a ďalších 38 bolo poškodených. Výroba vo fabrike, kde bola aj vojenská výroba sa takmer na pol roka, zastavila a to bol zrejme hlavný cieľ tohoto bombardovania. Na tie letecké nálety si pamätám. Vždy to začalo húkaním sirén a ulice sa rýchlo vyprázdnili. Ľudia sa skrývali kde sa dalo. Najviac ich však utekalo von z mesta. Najčastejšie do lesa nad mestskou časťou „Růmy“ a nad internátami a pri ceste na „Kudlov“. Pri tom poslednom ničivom nálete sme boli s mamkou a so sestrou Janou v kryte na fare. Nebol však s nami Dobroš a tak sa mamka o neho strachovala. Bol so strýkom Lojzom, bratom nášho otca, niekde nad internátam
i a večer sa obaja v poriadku vrátili domov.
Keď som už spomenul strýka Lojzu, tak ten sa u nás prakticky celú vojnu skrýval pod menom svojej matky, ako Alois Krhovský a tak sa ubránil totálnemu pracovnému nasadeniu na práce v Německu. Okrem neho sa u nás skrýval, ako cukrársky tovaryš aj Ladislav Jelínek, ktorý pochádzal z mesta Jaroměř v Čechách. Bol urastený, vysoký, výborne hral na trúbku (krídlovku) a nosil okuliare. Tretím, čo u nás počas vojny býval, bol murársky majster, „polír Štefan“, Štěpán Procházka z dedinky Bzová u Bojkovic, za Uherským Brodom. Myslím, že pracoval u staviteľa Běhulu a potom, čo staviteľa odviedli gestapáci pracoval niekde s murármi vo firme „BAŤA“. Všetci traja bývali v poslednej miestnosti nášho domčeka. Každý večer po práci mastili, niekedy aj s naším otcom, karty. Nie však o peniaze, ale len o zápalky. Pre mňa a pre Dobroša to bola zábava, pri ktorej sme sa aj niektoré hry naučili. Niekedy sme potom s nimi hrali aj my dvaja aj s mamkou. Väčšinou to bol len žolík. Oni však aj s otcom hrávali mariáš.
Starenka Stavjaňová
Koncom roku 
1944 začali ve Zlíně premávať trolejbusy. Boli zo Švajčiarska a o tom, že boli kvalitné svedčí aj to, že premávali ešte niekoľko rokov po vojne, až keď ich postupne nenahradili české. S bratom Dobrošom sme absolvovali prvú jazdu trolejbusom tesne pred Vianocami a to na „Lesní čtvrt“ a späť. Bola vtedy riadna zima. Mrzlo a bol čerstvo napadaný sneh. „Kudlovská přehrada“ bola zamrznutá a tak sme sa po jazde trolejbusom išli pošmýkať aj my. Na konci priehrady vteká do nej „Kudlovský potok“ a tam bol ľad veľmi tenký. Šmykol som sa tak, že sa podo mnou ľad prelomil a už som bol pod vodou. Na dno som nedočiahol no našťastie ma kamaráti rýchlo vytiahli a s Dobrošom sme utekali domov. Mamka ma zabalila do deky, starenka Stavjaňová, matka našej mamky, navarila horúceho čaju so slivovicou a pod perinou som sa musel vypotiť. A tak sa to všetko dobre skončilo.
Na starenku mám aj ďalšie pekné spomienky. Bývala v izbe v strednom domčeku na dvore. Celú vojnu nám, deťom z dvora, varievala cesnakovú alebo razcovú polievku a niekedy aj krupicovú kašu so škoricou. My, deti z dvora, brat Dobroš, bratanec Antonín a jeho sestra Jiřina Stavjaňová a neskôr, keď podrástla, aj sestra Jana, sme sa potom vždy len oblizovali Vedľa starenkinej iz
by bývala stará dievka, Anna Janíková. Bola upratovačkou niekde vo fabrike. Chodieval za ňou jej brat Bonifác, ktorý bol hluchonemý a bol maliarom. Niekoľko razy nám vymaloval náš domček. Raz ho dokonca mamka „ukecala“, aby v spálni urobil okolo stredného svietidla na strope takú malú krápnikovú výzdobu. Dalo mu to veľa námahy, ale nakoniec sa mu to podarilo. Na náš dvôr často prichádzal aj bicyklis
ta-pretekár František Forman. Bol záhradníkom vo vile Jána Baťu, vedľa škôl. Mal pretekársky bicykel s riaditkami „baranami“ a s prehadzovačkou. Jazdil aj na cyklistické preteky. My sme ten jeho bicykel obdivovali. Dobroš, ktorý mal vtedy už vyše desať rokov, túžil po bicykli už dávnejšie. Jazdiť sa naučil na starom otcovom bicykli. Nepamätám si už presne, kedy mu otec bicykel kúpil. Bol však aj s prehadzovačkou a tak sme sa na ňom striedali. Na školskom ihrisku sme potom na bicykloch hrávali aj „bicyklebal“, s futbalovou loptou. A to potom, čo sa na ihrisku, na malom drevenom pódiu, prvý raz ukážkovo hrali tento nový šport.
Starenka sa neskoršie presťahovala do prednej malej izbičky, v strednom domčeku a do jej bývalej izby sa nasťahovala Marie Ligasová. Bola z Horního Němčí, kde bývala aj matka nášho otca, 
Kateřina Krhovská. Bola to teda známa nášho otca ešte z detstva. Robila najprv ako sprievodkyňa v trolejbusoch a potom vo fabrike, pri výrobe topánok. Bola slobodná matka a mala syna Zdeňka. Maňa ma vraj často, keď som bol ešte malý, vozila v kočíku na prechádzky a já som sa jej vraj vždy posral. Musela ma prebalovať, čo pre ňu bolo veľmi nepríjemné najmä vtedy, keď išla s dajakým „amantom“. Inak mala výhodu v tom, že ako slobodná matka si mohla za lacný peniaz kúpiť vo fabrike vyradené drevené kopytá na topánky a s tými potom doma kúrila. Nemala šťastie na chlapov. Až neskôr, tuším až po vojne, si našla jednoho vojenského dôstojníka. Ten bol pôvodne vyučený murárom a tak zamuroval dvere z Maninej izby do izby Anči Janíkovej a tej urobil nový vstup do izby s dverami priamo z dvora. Odvtedy už Anča neprechádzala cez Maňinu izbu a nerušila ich počas dňa no najmä v noci, keď jej bolo treba ísť na záchod. Zdeněk to nemal ľahké. Keď mala Maňa dákeho amanta v izbe, musel byť vonku na dvore, alebo sa skrýval niekde na „hůře“, či v záhradke a čakal až ho Maňa (jeho matka) zavolala domov.
Koniec druhej svetovej vojny
Na jar, roku 1945, sa do Zlína dotiahli nemecké a maďarské vojská. Postavili si niekoľko drevených barakov pri školách, v ktorých sa stravovali. My, deti z okolitých ulíc, sme sa obšmietali najmä pri Maďaroch, lebo nám dávali ich niklové mince „pengé“. Spomínam si aj na oddiel nemeckých „vojakov-cyklistov“. Svoje bicykle postavili na školskom ihrisku a takmer celé ho zaplnili. Vojaci však neboli ve Zlíně dlho. Rusi sa blížili. Čoraz častejšie bolo počuť steľbu z kanónov za horami a tak jedného dňa ostal po Němcoch a Maďaroch iba smrad a rozkopané diery po opustených kulometných hniezdach pri cestách. My deti sme sa zasa mohli hrať na školskom ihrisku na skrývačku, loziť po „štanglách“ a hrať futbal.
V škole sa prestalo vyučovať tak asi v polovici marca roku 1945. Rusi sa do Zlína dostali 3. apríla, roku 1945, z niekoľkých smerov. Pre nás to však bola ulica od Kudlova. Všetci sme boli ukrytí v pivnici pod domkom strýka Stavjaňu, korý mal okná do dvora a aj na ulicu. Náš otec a starenka Stavjaňová však pobehovali pred domom po ulici a lámanou slovenskou-ruštinou volali vojakov do dvora. My, ukrytí v pivnici, sme prvého vojaka uvideli až keď jednoho raneného priniesli vojenskí zdravotníci medzi nás. Stonal a tuším sa aj po rusky modlil, no my sme mu nerozumeli. Navečer si ho odniesli, zrejme do dákej poľnej vojenskej nemocnice. To už ale bol dvor plný vojenských vozov „rebriňákov“, koní, ruských vojakov a dôstojníkov. Na konci dvora, až pri poslednom domku, za studňou pri drevenej kôlni, sa rozložili kuchári a kuchárky „báryšne“, s poľnou kuchyňou. Jedlo sa ušlo aj nám, lebo my sme stále bývali v pivnici. Všetky domky na dvore boli obsadené vojakmi a dôstojníkmi a tak mamka, ani Stavjaňovi a ani ostatní obyvatelia dvora, nemali kde variť. Každý večer, po večeri, vojaci fasovali plné kýble vodky a tak bolo vždy dlho do noci veselo, keď spievali a tancovali.
Otec bol s ruskými dôstojníkmi jedna ruka. Ich kapitánovi sa veľmi páčila otcova baterka na šúlkové batérie a tak ju s otcom vymenil za hracie hodiny, ktoré potom, ešte niekoľko rokov, odbíjali polhodiny a celé hodiny na skrini v mojej izbe. Otcovo „bratríčkovanie“ s Rusmi ho stálo aj 15 litrov slivovice, ktorú tesne pred ich príchodom, spolu so Štefanom a Láďom, vypálili v chlieviku. Vodu ťahali zo studne hadičkou cez celý dvor a Láďa musel pumpovať ako vládal. Okrem toho otec aj Dobroš prišli o náramkové hodinky. Otcovi nakoniec jeden vojak, na rozkaz veliteľa, dáke hodinky vrátil, no otec potom banoval, že si nevybral lepšie, kedže ten vojak ich mal plný lakeť. Dobrošovi sa stratili, z kuchyňky pred obchodom, nielen jeho švajčiarské hodinky zn. „DOXA“, ktoré dostal ako dar pri „biřmování“ od „políra“ Štefana, čo mu bol za kmotra, ale aj plniace pero zn. „BARKLEY“. Takí boli naši osloboditelia. Nepamätám si už ako dlho boli vojaci u nás na dvore a v domkoch rozložení, no jednoho dňa bol dvor už prázdny.
Do školy sme si potom v júli išli už len pre vysvedčenie.
Po skončení vojny sa mi stala jedna nemilá príhoda, ktorú mi pripomenul brat Dobroš. Po vojne bola na ihrisku pri „Kudlovské přehradě“ verejná poprava jedného „kolaboranta-udavača“, menom Baťa. Neviem ktorého z chlapcov napadlo, že si tú popravu zopakujeme aj my, na „štanglách“ na školskom ihrisku. Popraveným som mal byť ja a tak mi okolo krku obviazali špagát a začali ma vyťahovať hore. Našťastie išiel okolo ihriska náš sused, Jaroslav Matulík a ten ma od popravy zachránil. Chlapcov rozohnal a mne zvesil dolu. Mamka, keď sa to dozvedela, skoro odpadla, tak ju to zobralo. Naše hry na ihrisku mali rôzne poboby. Niekedy sme sa hrali až do tmy. Najmä na skrývačku, čo v kroviskách pri plote ihriska nebol problém. Keď sme však prišli domov, mamka nás nepochválila. Všetko na nás bolo špinavé a ufúľané a tak mala čo prať. Na ihrisku sa nás schádzalo niekedy až dvadsať, z okolitých ulíc a niekedy aj z okrajových častí mesta. To až vtedy, keď sme začali chodiť do školy a v ich okolí školy neboli ešte opravené po bombardovaní mesta.