1946-1950
Klubovňa „BURAP“
Naši po skončení vojny obnovili živnosť a cukrárenskú výrobu. Bývalý chlievik dali prerobiť na ubytovňu pre tovaryšov Lojzu a Láďu a určitý čas tam s nimi ešte býval aj „polír“ Štefan. Po jeho odchode zo Zlína, potom aj ďalší otcov učeň, tuším sa volal Laďa, z Lhoty u Malenovic. Túto miestnosť si neskoršie zariadil Dobroš, ako svoju izbičku a neskoršie ju, spolu s kamarátmi používali ako klubovňu „U raka a pany“. Nad vstupné dvere osadili chlapci klubový erb. Bola to doska z hrubého bukového dreva, na ktorú Dobroš namaloval blond morskú pannu, ktorú, v jej útlom páse, obopína klepetom veľký morský rak. Klubovňna mala potom skratku „BURAP“ (bordel u raka a pany) a stala sa miestom, kde sme sa potom schádzali, s našimi kamarátmi, až do konca päťdesiatych rokov.
Kamaráti nám pomohli aj pri iných príležitostiach. V našom zadnom domčeku sme stále nemali zavedený vodovod. Pre vodu sme si chodili s kýblami k Stavjaňom, do ich práčovne. Otec sa rozhodol dotiahnúť vodovod aj k nám, do cukrárskej dieľne. Kamaráti, čo navštevovali „BURAP“, sa ochotne pustili do výkopu rýhy pre novodurové potrubie vodovodu. Bola to trasa cez celý dvor a to bolo vyše 50 metrov. Vždy po obede, alebo keď mal niektorý z nich voľný čas, sa vo výkope striedali. Užili si pritom až-až. Dvor bol totiž zavezený starým stavebným odpadom a dokonca aj kúskami betónových chodníkových dlaždíc a tak to niekedy chlapci pri výkope nemali ľahké.
S teplou vodou sme to mali ešte ťažšie. Takmer každú sobotu sme sa celá rodina chodili kúpať do vaňových kúpeľov pri fabrike. Zlé to bolo najmä v zime, keď sme po horúcom kúpeli, museli v mraze presť cez celé mesto domov. Neskoršie sme využívali „Městské lázně“, ktoré boli zriadené v novom o
bjekte krytej plavárne pod „Růmami“, vedľa nového špotového „Stadiona mládeže“.
Strýko Stavjaňa si v tom čase zmajstroval splachovacie WC a to bol pre našu mamku signál, že aj my si dáme urobiť takúto vymoženosť. Kúpila dokonca záchodovú misu, ktorá potom bola dlhé roky uložená v skladišti. No splachovacie WC sme nikdy nemali. Stále sme užívali suché záchody, ktoré boli medzi dielňou a skladišťom. Raz do roka otec vždy požiadal suseda Stuchlíka, aby hnojovku zpod záchodov povyberal a odviezol si ju na svoje polia, ktoré mal nad mestskou štvrťou „Cigánov“.
Inokedy nám kamaráti pomohli pri ukladaní uhlia do šopy, ako aj pri narúbaní dreva na kúrenie. Keď chceli mať v zime v klubovni teplo, museli si palivo pripraviť. Neviem už presne, či nepomáhali otcovi aj pri stavbe drevenej garáže, oproti vstupným vrátkam z ulice na dvor, kde garážoval „HANOMAG“ a po jeho predaji už len motorka zn. „PIONÝR“, čo si otec kúpil na staré kolená..
Pamätám sa aj na to, že raz pred Vianocami, sa bratia Součkovi, Franta Bršlica a Dobroš rozhodli ísť na lyžovačku niekde do „Valašských kotárů“. Kúpiť si lyže aj s hranami a viazaním zn. „KANDAHÁR“, bolo pre ne nedostupné a tak sa rozhodli, že si kúpia len holé lyže s palicami a lyžiarske viazanie. Hrany a viazanie na lyže si potom sami v klubovni domontujú. Skoro každý deň po obede bola klubovňa plná pracovného nasadenia. Hoblovali sa drážky pre hrany, montovalo sa viazanie a lakovalo sa, čo bolo treba. Všetko sa im podarilo dokončiť načas a tak sa po „Vianociach“ vypravili, tuším niekde za Vsetín, na lyžovačku. Keď sa vrátili jedny lyže som od Květka potom dostal aj ja. Boli to také masívne, s širokou skluznicou a preto vyzerali ako skokanské. Prelakoval som ich sivým lakom a tak ešte viacej oťaželi. Mamka mi kúpila viazenie a s Dobrošovou pomocou sme to dali dokopy. Mal som tak vlastné lyže a mohol som sa aj ja, pri lyžovaní nad internátami, pýšiť s lyžami, aj s napínacím viazaním zn. „KANDAHÁR“.
V klubovni „BURAP“ nakoniec v šestdesiatych a sedemdesiatych rokoch bývala starenka, matka nášho otca, ktorej naša teta, Jiřina Stavjaňová, potom vybavila doživotný pobyt v starobinci na Lukove, kde aj zomrela. Podľa sestry Jany je pochovaná v Napajedlích, na cintoríne u svojho syna Jana.
To som však už veľmi predbehol a musím sa vrátiť späť.
V máji, roku 1945, sa vojna definitívne skončila a s ňou aj nemecká okupácia, ako aj všetkými nenávidený protektorát „Čechy a Morava“, nemecky „Böhmen und Mähren“. Hneď po vojne sa aj ve Zlíně začali aktivizovať, počas nemeckej okupácie, zakázané spolky, politické strany a združenia občanov. Každý bol zrazu veľký vlastenec. Okrem politických strán to bol napríklad telocvičný spolok „SOKOL“, ktorý bol finančne veľmi šťedro podporovaný miestnou „Sociálně-demokratickou stranou“, ďalej to bol telocvičný spolok „OREL“, podporovaný katolíkmi a miestnou „Československou stranou lidovou“ a nakoniec aj „Skautské hnutie“, ktoré podporovala „Českoslovesnká národně-sociální strana“.
To, že bol Dobroš, už koncom vojny, členom skautského oddielu „Lišky“, som sa od neho dozvedel až vtedy, keď mi po vojne ukázal ich denník, ktorý si celý ten čas starostlivo a tajne viedli a Dobroš do neho aj kreslil. V tomto oddieli bol Dobroš, mal prezývku „Kiwi“, spolu s Františkom Šantavým, čo mal prezývku „Lišák“ a s bratmi Součkovými, starší Květek mal prezývku „Cvrček“. Akú prezývku mal jeho mladší brat, Jiří, si už nepamätám. Oni to boli, čo poriadali pre deti bábkové predstavenia v krajčírskej dieľni pána Hladila, vedľa holičstva pána Huňku. Každú nedeľu po obede za vstupné „jedna koruna“, bola dieľňa vždy plná detí z priľahlých ulíc, ale aj z iných častí mesta. Väčšinou hrali bábkové hry s prešibaným Gašparkom, Škrholom, starým králom a princeznou, zo zakliateho královstva. Hlavne, že sa rozprávky deťom páčili a ich rodičia mali od detí pokoj po nedeľnom obede. Príprava týchto predstavení si vyžadovala značnú opatrnosť pred očami rôznych závistlivých spoluobčanov a kolaborantov. Vždy sa im to však podarilo a nikdy z toho nemali problémy.
Všetko sa to však skončilo príchodom nemeckých a maďarských vojakov do Zlína. Na každom rohu mali kulometné hniezda a tak bolo veľmi nebezpečné čo i len vyjsť na ulicu. Do školy sme síce chodili, ale veľa sme sa neučili, lebo vtedy každú chvíľu bol dáky poplach.
„Skautské hnutie“
Mám za to, že sa činnosť skautov ve Zlíně obnovila už koncom roku 1945, alebo začiatkom roku 1946. Mal som vtedy iba osem rokov a tak som sa stal členom len oddielu „Vlčata“. Dali mi prezývku „Šulič“. No po čase som sa vypracoval na prvého z „Vlčat“ a prináležalo mi meno „Maugli“. Napriek tomu ma aj potom väčšinou oslovovali prezývkou. Naše schôdzky sme mali v drevenej klubovni nad „Růmami“ a neskoršie v malej drevenej klubovni za „Gerbecovým“ pom-níkom pri ceste na „Kudlovský hřbitov“. Spomínam si, že Dobroš niekedy nosil na stretnutia s kamrátmi, v klubovni nad „Růmami“, aj otcovo rádio zn. „PHILIPS“, cez ktoré si pri zábave púšťali gramoplatne a počúvali tanečnú hudbu. Rádio potom bývalo u Dobroša, v klubovni „BURAP“, kde sme si cez neho prehrávali gramofónové platne firmy „DECCA“, s americkým džezom, ale aj vtedy veľmi populárne skladby Jaroslava Ježka z divadelných hier Voskovca a Wericha.
Mamka nám, ako skautom, prefarbila biele košele na „khaki“ zelené. Kúpila nám aj krátke bledohnedé menčestrové nohavice, zelené podkolienky a hnedé trampky. Muselo to stáť dosť peňazí, no otec už mal obnovenú živnosť a cukráreň dobre prosperovala. V skaute sme chodili na stopovacie vychádzky do lesa, učili sme sa viazať námornícke uzly, hrali sme rôzne indiánske hry a chystali sme si drevené podsady pre stany na letný skautský tábor.
Na prvom takomto tábore sme boli, spolu s Dobrošom, pri mestečku Hartvíkovice, pri rieke Jihlava, na západnej Moravě, nedaleko Jihlavy. Tam sme okrem indiánskej stopovacej hry „ALVAREZ“, skladali bobríky hladu, mlčania, odvahy, osamelosti a ďalšie. Ak sme mali celodennú službu chodili sme cez les a kopec do najbližšej dedinky, kde v predajni „VČELA“ sme nákupovali potreby pre skautov, no najmä suroviny potrebné do kuchyne. V tej kuchárkam vypomáhal niekedy už aj Dobroš.
Bobríky, nášivky na rukáv košele, nám potom po príchode do Zlína, odovzdávali vedúci skautskí činovníci pri slávnostnom nástúpe celého skautského oddielu. Bobríky boli veľmi vzácne a tak my, čo sme ich získali, sme sa s nimi potom pýšili na každom verejnom podujatí. Skautskí činovníci tieto bobríky nakupovali v špeciálnych skautských predajniach v Praze, alebo v Brně. Nepamätám sa už koľko ich mal Dobroš, no já som mal „Bobrík mlčania“, ktorý som však spravil až na druhý pokus. Pri prvom pokuse som sa pri službe v kuchyni preriekol a musel som ho opakovať. Druhý bol „Bobrík hladu“, kedy som od rána až do západu slnka nič, okrem vody, nesmel požiť. Tretím bol „Bobrík odvahy“. To sme večer, už za tmavej noci, museli ísť asi tak dva kilometre do lesa, až ku krmelcu pre vysokú zver a odtiaľ, ako dôkaz, priniesť farebnú mašlu, ktorú tam pred tým prichystal vedúci oddielu.
Skautské hnutie bolo vtedy veľkým konkurentom pre komunistami zakladanú mládežnícku organizáciu „Svaz česko-slovenské mládeže“, ktorý mal skratku „SČM“. Hanlivo sme mu preto hovorili len „Svaz červené marmelády“. Po tzv. „Vítězném únoru“ v roku 1948 sa však, pre nás skautov, všetko skončilo. Komunisti tvrdo zaúradovali. Skautské hnutie bolo zakázané a klubovne, aj s ich vybavením, prevzali vedúci „SČM“.
Niektorí skauti prešli síce do tohto zväzu, no po krátkom čase takmer všetci z neho odišli. Nemohli vydržať to neustále politikárčenie a ospevovanie pionierskeho hnutia v „Sovětském svaze“. Niektorí potom za svoju aktívnu činnosť v skaute mali aj nepríjemnosti pri štúdiu, ale aj v zamestnaní. Na školách sa vtedy rýchlo zakladali pionierske oddiely, skladali sa pionierske sľuby a nosili sa červené pionierske šatky a modré košele. Sám som to zažil, ale až na „Střední (Měšťanské) škole“. Pamätám sa, že som v tretej triede protestoval proti vedúcej nášho pionierskeho oddielu, lebo nás nútila učiť sa a spievať ruské častušky. My sme však chceli spievať naše, české a slovenské ľudové pesničky a skautské pesničky od táborových ohňov. Ona však trvala na svojom, lebo to vraj mala nariadené. Tak som si, na protest s jej správaním, na triednej pionierskej schôdzke, odviazal pioniersku šatku a položil ju pred ňu na stôl. Bolo z toho pohoršenie v celej škole, no nakoniec sa mi za to nič nestalo, lebo riaditeľ to zahral do autu. Naši ma potom presvedčili, aby som sa do pioniera vrátil a nekomplikoval si možnosť ďalšieho štúdia po skončení „Střední (Měšťanské) školy“. Na začiatku štvrtého ročníka ma potom opäť do pioniera zapísali a tak som bol na „Střední průmyslovou školu stavební“ prijatý. Nikdy už som nepocítil dajakú újmu za moje správanie v pionieri.
Otcove koníčky
Otcovým veľkým snom vždy bolo mať vlastné auto. Hneď po vojne pri prvej príležitosti kúpil ojazdené, za vojny Němcami používané, nemecké auto zn. „HANOMAG“. V predmestskej časti Brna, v Modřicích, ho potom celé leto dávali s jeho kamarátom z väzenia (automechanikom) do kopy a pred Vianocami sa na ňom rozradostnený otec priviezol do Zlína. Neviem ako dlho sa na tomto aute vozil no pamätám sa, že ďalším jeho autom bolo „DKW“, ktorému sa hovorilo „do kopce vytlačit“, potom to bol „FORD“ a po ňom opäť ďaľší „HANOMAG“. Ten sa v pojazdnom stave zachoval až do päťdesiatych rokov, kedy mal už aj Dobroš vodičský preukaz a vozil sa na ňom aj so svojou budúcou manželkou Vlastou Tomšů.
Na auto zn. „HANOMAG“ mám aj inú spomienku. Raz v lete, neviem už presne v ktorom roku, sme boli na návšteve u otcovej sestry Lidmily Glonkové, v Uherském Brodě. Bývali v rodinnom domku na okraji mesta, smerom k Bojkoviciam. Mali veľkú záhradu a tak sme oberali dozrievajúce rybézle, jahody a egreše. Otec si zaumienil navštíviť svojho kamaráta, ktorý u nás býval cez celú vojnu, murárskeho majstra, Štěpána Procházku, v dedinke Bzová, ktorá je len niekoľko kilometrov za Uherským Brodom. Samozrejme, že sa obaja zvítali pri slivovici. Na spiatočnej ceste to však otec nezvládol a narazili sme do stromu na ľavej strane cesty. A tak s rozbitým ľavým svetlom a pokriveným blatníkom sme dojeli k tete do Uherského Brodu a potom aj do Zlína.
Otec okrem toho mal aj ďalšieho veľkého koníčka a to polovačky. Mal dve pušky. Jednu dvojhlavňovú na brokové strelivo a druhú kulovnicu. Jeden čas mal dokonca aj tretiu pušku a to trojhlavňovú brokovnicu tzv. „kozu“. Mamka tento jeho koníček nemala rada. Mala strach, že ho pri polovačke niekto postrelí a preto mu niekdy pušky aj skryla. Najmä vtedy, keď prišiel domov trocha podnapitý a tvrdil, že sú s kamarátmi dohodnutí striehnúť na dáku zverinu. Jeho revírom bola dedinka Ludkovice za Kudlovom. My s Janou a Dobrošom sme mali radosť najmä z jeho úlovkou bažantov. Ich dlhé perá sme potom použili ako výzdobu na steny v izbe doma, ale aj v skautskej klubovni. Okrem bažantov niekedy doniesol otec z polovačky aj zajaca. Vtedy potom mamka vyvárala. Vedela ho urobiť na niekoľko spôsobom. Na smotane, na razci, alebo vyprážaného so zemiakmi a oharkovým šalátom. Otec mal aj vzduchovku na vrabcov. S tou sme niekedy strieľali do papierových terčov aj so strýkom Lojzom. Niekedy sa nám podarilo trafiť aj holuba. To nám však nevadilo, nakoľko susedia Stuchlíkovi ich mali toľko, že ani nevedeli koľko. So strýkom Lojzom sme niekedy chytali holubov, no najmä hrdličky pod riečicu. Tú sme podopreli kúskom drievka, nasypali pod ňu zrno, alebo zvyšky (omrvinky) z cukrárne a keď sa kŕmili potiahli sme za špagát a holub alebo hrdlička boli naši. Takto sme nachytali niekoľko hrdličiek, ktorým potom otec postavil pri králikárni voliéru z plotového pletiva a tam ich krížil, ako správny polovník s holubama. Po čase som ich postupne zlikvidoval, lebo zohnať krmivo bolo drahé.
Návšteva u strýčka Jana v Brně a výlet na Slovensko
S autom zn. „HANOMAG“ sme, tuším v roku 1947, absolvovali aj ďalšiu rodinnú návštevu a to v Brně, u strýčka Jana Vráblíka. Bol bratom otcovho otca, Josefa Vráblíka, nášho dedka. Strýček si rád spomínal na časy, ktoré prežil v dedinke Ĺubina, u Nového mesta nad Váhom, na Slovensku. Strýček Jan bol v Brně kostolníkom kostola u „Svatého Jakuba“ a býval s manželkou priamo na fare. Nemali spolu deti. Fajčil dlhú zahnutú fajku, čo jeho manželka vždy videla veľmi nerada. Niekedy si totiž zapaloval fajku hneď, keď sa ráno prebudil a nemal ešte ani dole nočnú košelu, no fajku už mal v ústach. Počas školského roka prenajímali jednu izbičku študentkám a tak sme sa v lete, keď boli prázdniny, do nej s Dobrošom nasťahovali. Cesta zo Zlína do Brna bola veľmi dobrodružná. Otcovo staré auto malo veľmi ojazdené pneumatiky a tak sme cestou najmenej šesť razy lepili duše. Jela s nami vtedy aj známa našich rodičov, pani Červinková, taká 120 kilová korpulentná dáma. Tá už s nami potom domov nešla a do Zlína radšej cestovala autobusom. Otec musel u svojho kamaráta, v Modřicích, dať auto do poriadku. Zdržal sa tam niekoľko dní, no tak aj my sme s mamkou jeli domov tiež autobusom. Pamätám si, že nám strýček, cez vetracie okienko v autobuse, naložil aj tabuľu z nerozbitného skla zn. „THORAX“ na kuchyňský stôl. Tú som potom neskôr, počas štúdia na priemyslovke, využíval na rysovanie.
V Brně nás strýček povodil po všetkých památkach a tak sme si, aj s jeho výkladom, poprezerali najmä tie najznámejšie a najnavštevovanejšie, ako hrad „Špilberk“, s podzemnými stredovekými väzenskými kobkami a v nich uloženým katovým náradím na mučenie väzňov. Potom to boli katakomby v kláštore „Františkánov“, ako aj kostol „Svatého Petra“ a „Kaunicove studentské koleje“, kde Němci popravovali študentov a kde na jednej stene boli ešte krvavé fľaky. No najradšej sme so strýčkom chodili do veže jeho kostola zvoniť. Vešali sme sa na laná obrovských zvonov a ťahali a zvonili ako sme vládali. Veža bola plná holubov a tak si ich trus chodili brať, ako hnojivo, záhradkári, od ktorých zasa tetička, ako protislužbu, lacnejšie kupovala kvety na výzdobu kostola. Bolo to niekde za Brnom, v Pisárkach. Raz sme tam s ňou boli električkou „šalinou“, ako električke hovoria Brňania a potom sme jej pomáhali pri výzdobe kostola. Boli to naše príjemné prázdniny. Po dvoch týťdňoch sme sa vrátili domov do Zlína. Tieto prázdniny boli jedny z najkrajších, na ktoré si spomínam.
Nasledujúci rok sme absolvovali ďalšiu rodinnú jazdu s autom zn. „HANOMAG“. V aute sme sa tlačili s otcom a mamkou aj ja so setrou Janou a okrem toho aj strýček Jan a tetička z Brna. V aute nás tak bolo šesť. Pridal sa k nám aj otcov brat Lojza, ktorý už bol ženatý a mal motorku s prívesom „sajdkáru“. V nej sa viezla jeho manželka a na zadnom sedadle motorky môj brat Dobroš. Jeli sme do rodiska nášho otca, do dedinky Ĺubina na Slovensku. Tam sme našli hrob nášho dedka, brata strýčka Jana. Strýček dedkov hrob identifikoval podľa vzrostlého topoľa, ktorý vraj tam, pri jeho pohrebe, zasadili. Na cintoríne sme aj prenocovali. Všetci sme sa schúlili pod dekami a veľkou nepremokavou plachtou, ktorú pred vojnou otec používal ako predavačský stan, keď pod ním s mamkou predávali zmrzlinu a zákusky na rôznych slávnostiach v okolí Zlína.
Z Ĺubiny sme potom jeli cez mesto Stará Turá, kde mi mamka kúpila vytúženého „cvrčka“ na bicykel. Jeli sme smerom na Bratislavu. Niekde pred Trnavou sme zastavili na vidieckom majeri. Bol oplotený a pamätám si, že tam boli kravy až po vemená v hlbokom blate. V stajni nás nechali prenocovať a druhý deň sme pokračovali v ceste do Bratislavy, presnejšie do Vajnor pri Bratislave. Tam mali naši a strýček Jan dákych známych, u ktorých sme sa ubytovali. Bol čas marhúľ a tak sme mali ovocné hody. Ich dom bol hneď pri letisku. A tak sme s Dobrošom obdivovali štarty a pristávanie lietadiel.
Poprechádzali sme sa v Bratislave po uliciach a obchodoch, občerstvili sme sa v „Mliečnom bufete“, pri „Slovenskom národnom divadle“ a niečo aj nakúpili. Pamätám sa, že si mamka v meste, pod „Michalskou bránou“, kúpila pravý slovenský údený syr „oštiepok“ a doma potom z toho mala obrovskú radosť, keď z neho ponúkala príbuzným a známym. Tento rodinný výlet bol, pre nás deti, nezabudnuteľným zážitkom.
Moje koníčky
Holuby, to bola zasa moja veľká láska. U susedov, Stuchlíkov, ich bolo plno. Väčšinou to boli úplne čierne holuby s dúhovým, na slnku sa trblietajúcim perím. Raz na Vianoce mi Dobroš s mamkou jeden pár holubov dali pod stromček. Boli to „čeští pštrosi“. Zmajstrovali sme im s Dobrošom v drevenej kôlni holubník no nakoniec sme zistili, že sú to dva samce. Na šťastie sa každú stredu na námestí ve Zlíně konal trh a tam mi mamka kúpila jednu samičku, strakatú rasu „skřivana“. Skrížil som ju s jedným z tých „českých pštrosích“ samcov a na jar už mali aj mladé. Po krátkom čase si obstaral holuby aj náš bratanec Tonda Stavjaňa a tak sme súperili kto má krajšie a kto ich má viacej. Okrem trhu sme niekedy kúpili holubov aj u obchodníka s holubami a hydinou Františka Strážnického, ktorý býval v domku pri ceste na železničnú stanicu.
Okrem holubov som, ako väčšina spolužiakov, sbieral poštové známky. Odlepoval som ich z listov, čo nám pošta doručila, ale aj nakupoval u obchodníka so známkami. Mal obchod na rohu „Kvítkové ulice“ a pämatám sa, že ho niekto zabil sekerou a obchod známok vykradol. Bola to vtedy ve Zlíně veľká udalosť, ale myslím, že sa nakoniec nič nevyšetrilo. Niekoľko známok mi doviezol aj František Maršálek, ktorý jazdil s kamiónom firmy „BAŤA“ do Rakúska a do Talianska. Pritom vždy viezol aj pozdravy a niekoľko drobností od našej mamky, pre našu tetu Marii Kočí, ktorá bývala vo Viedni. Svoju zbierku známok a bola v niekoľkých hrubých albumoch, som potom v Bratislave predal na filatelistickej burze za púhych sto korún. S bývalym spolužiakom zo stavebnej priemyslovky, Ladislavom Mojžíškom, ktorý pracoval u n.p. „Pozemné stavby Bratislava“, sme si potom kúpili dva litre čerstvého burčiaku a bolo po zbierke známok. Až po rokoch som známky začal zbierať znova. Teraz mám zbierku síce neúplnú, no každý rok pravideľne dokupujem vždy celé minuloročné vydanie „Slovenskej pošty“. A tak som na túto moju záľubu z detstva nezanevrel, ale naopak som ju obnovil. Dnes sa už na moju zbierku s radosťou pozerá aj naša vnučka Martinka. Vždy hľadá známku, na ktorej je „Dedko Večerníček“, zo zvučky pred slovenskymi rozprávkami v televízii.
Jeden čas som zbieral aj obaly na žiletky. V dome bolo plno chlapov a tak nebol problém si ich odkladať. Neviem už koľko som ich mal, ale nebolo ich málo. No i táto záľuba ma po čase prešla. Ďalším mojim koníčkom bolo aj zbieranie zápalkových nálepiek. Najviac som ich mal z domu. Otec, strýko Lojza, tovaryš Láďa, aj „polír“ Štefan, fajčili a okrem toho som ich nachádzal aj na uliciach. Zberatelia mali neskôr aj svoju burzu, no tam som nechodil.
V druhej triede „Střední školy“ som chodil aj do „modelářského krůžku“. Za pomoci starších žiakov a pod dozorom učiteľa Františka Zemánka som zmajstroval ľahké bezmotorové lietadlo. Nad internátami sme ho potom vyskúšali. Z podlesa preletelo až do prírodného kina a narazilo do premietacej plachty. Malo trocha nalomené krídlo, čo som ľahko opravil a mal som ho potom, ako pamiatku, zavesené na stene vo svojej izbe.
Všetky moje koníčky však skončili po začatí štúdia na priemyslovke. Nebol na to čas a už som mal aj iné záľuby. Prišla puberta a tak sa mi viacej páčili dievčatá ako dáke známky, či zápalkové nálepky, alebo modelovanie.
Úmrtie starenky Stavjaňovej
Na jar, roku 1946, zomrela matka našej mamky, starenka Stavjaňová. Bol to na vtedajšie pomery ve Zlíně veľký pohreb. Truhla s jej pozostatkami bola vystavená za otvorenými vrátkami vo vstupe na náš dvor. Pohrebu sa zúčastnili nie len príbuzní a známi, ale dokonca aj oddiel zlínskych dobrovoľných hasičov, ktorého aktívnym členom bol aj náš strýko, jej syn, Antonín.
Do dobrovoľného hasičského zboru sme chodili aj my, deti. Strýko nás učil rozhadzovať a skrúcať vodné hadice, nasadzovať ich na rozvodky a okrem toho sme museli cvičiť aj hasičské prostné cvičenia. V lete sme boli dokonca na družobnom preteku „Dobrovoľných hasičských zborov“ niekde na Záhorí na Slovensku. Jeli sme tam v hasičskom aute nasáčkovaní jeden na druhom. No i tak to bol pre nás nezabudnuteľný zážitok. Po tomto zájazde nás to prestalo baviť a tak sme toho nechali a darmo nás strýko Stavjaňa volal na výcvik, nám sa už nechcelo.
Pobožné správanie sa našej mamky
Toho roku sme boli s bratancom, Tondom Stavjaňom, na ozdravnom týždennom pobyte v katolíckom kláštore mníšok, ve Šternberku na severní Moravě, v Jeseníkách. Mamka to vybavila cez pána farára a strýko Stavjaňa sa k tomu pridal. Nebolo to nic moc. Stále sme sa len modlili, chodili do kostola, úctivo zdravili mníšky a kňazov, no ani raz sme sa neboli pozrieť v meste Šternberk. Jediná zábava bola v kláštornej záhrade. Vrátil som sa domov s nepríjemnými pocitmi. Toto pobožné správanie sa našej mamky malo pokračovanie. Prinútila ma cvičiť na verejnom vystúpení členov katolíckeho telocvičného spolku „OREL“. Zakúpila mi predpísaný cvičebný úbor a biele tenisky a tak som na ihrisku, pri „Kudlovské přehradě“, so zaťatými zubami cvičil.
Pre nás chlapcov však bola „Orlovna“, telocvičňa tohto spolku, miestom, kde sme sa chodili v zime hrávať. Bola hneď za rohom v susednej ulici a tak sme to z domu nemali ďaleko. Musím spomenúť aj to, že brata Dobroša mamka prinútila, aby ministroval v kostole. Moc sa mu to nepáčilo a tak sme po čase namiesto do kostola chodili na americké grotesky do kina „AULA“, alebo do „Záložny“, ktoré sa vždy premietali počas bohoslužby v kostole. Najčastejšie to boli najmä gro-tesky s „Mickey Mausem“ a potom aj české kreslené príhody „Pána Prokouka“. Vstupné bolo veľmi nízke. Neviem už presne koľko, no myslím, že najviac dve koruny. Kino bolo pre nás veľkou záľubou. V tom čase sa premietali také americké „trháky“ akými boli „Lassie sa vrací“, „Černý hřebec“, „Pět Sullivanů“, alebo „Bitva o Quadal kanál“ Potom sa však, tuším v päťdesiatich rokoch, všetko zmenilo. Namiesto amerických grotesiek sa začali premietať ruské krátke filmy a rozprávky no najmä ruské „Novosti dňa“. To nás však už nijako neoslovovalo a tak sme do kina v nedeľu dopoľudnia prestali chodiť.
Najčastejšie sme sa hrali na ihrisku pri školách, alebo sme sa išli kúpať. Veľkou zábavou bola jazda na bicykloch a hra s veľkou fotbalovou loptou nohami z bicykla. Často sme si kolesá dokrivili a potom sme ich špice doma vyrovnávali ako sa dalo. Našťastie bol už ve Zlíne aj obchod so súčastkami na bicykle, tuším to bolo na Kvítkovej ulici a tak sme si vedeli vždy s opravami poradiť.
Otcove stranícke starosti
V máji, roku 1946, vyhrali parlamentné aj komunálne voľby ve Zlíně komunisti. To bol začiatok konca demokracie ve Zlíně. Komunisti postupne ovládli kľúčové pozície v správe mesta aj okresu. Pamätám sa ako raz večer prišiel otec z ne-jakej schôdze a nadával na vedenie jeho „Sociálně-demokratické strany“. Na tej schôdzi vraj bolo rozhodnuté, že sa táto jeho strana zlúči s „Komunistickou stranou Československa“, ďalej len „KSČ“. On mal vtedy v „Sociáně-demokratické straně“ dajakú stranícku funkciu, lebo patril k jej zakladajúcim členom ve Zlíně. Po zlúčení týchto strán sa stal dokonca dôverníkom v KSČ a vyberal od členov členské príspevky. Po tzv. „Vítězném únoru“, v roku 1948, to však už nevydržal. Vystúpil z KSČ a venoval sa iba obchodu a cukrárskej živnosti. Nemal to však ľahké. Vtedy ešte stále platil lístkový systém na všetky základné potraviny a suroviny potrebné pre cukrárenskú výrobu. Čierny trh bol pre neho prakticky nedostupný, pre neúmerne vysoké ceny. Veľa malých živnostníkov, najmä cukrárov a pekárov vtedy postupne, aj pod stále väčším komunistickým tlakom na zrušenie súkromného vlastníctva, svoje výrobné a obchodné prevádzky zavrelo.
Komunisti však vystrájali ďalej. Koncom roku 1948 navrhlili, aby sa Zlín premenoval na Gottwaldov, na počesť predsedu KSČ a vlády ČSR, Klementa Gottwalda. A tak sa 1. januára, roku 1949, táto zmena uskutočnila. Na čelnú stenu administratívnej budovy fabriky, tzv. „mrakodrapu“, vtedy najvyššiu budovu v republike, upevnili jeho obrovskú farebnú podobizeň s fajkou v ľavej ruke. Cudzí návštevníci mesta sa potom často pýtali, či sa vo fabrike vyrábajú aj fajky. Brali to ako výrobnú reklamu. Zmena názvu mesta sa prejavila všade a preto aj na mojom vysvedčení z třídy 5.C „Pětitřídní národní Masarykovy školy“ je už uvedený vtedajší nový názov mesta „Gottwaldov-Zlín“.
Chmelová brigáda
Na konci augusta, roku 1949, ma kamarát Ludvík Moučka, ktorý býval so svojimi tromi sestrami a rodičmi v prízemnom domovníckom byte v „Orlovni“, prehovoril, aby sme sa obaja prihlásili na chmelovú brigádu. Národný výbor, ktorý brigády organizoval, zabezpečil našu dopravu zvláštnym zrychleným vlakom zo Zlína až do mesta Žatec v Čechách, kde si nás prevzal majiteľ chmelnice.Ten nás potom autobusmi previezol do malej vesničky Žabokliky, kde sme sa ubytovali v malom majeri. Na izbe nás spalo asi dvadsať na slamníkoch, položených priamo na podlahe. Hneď na druhý deň nám vysvetlil podmienky ubytovania a stravovania počas brigády. Každý bol povinný denne natrhať najmenej dva „věrtele“ chmelu, čo boli také asi 90 cm vysoké prútené koše. Raňajky sme mali v majeri, obed na chmelnici a večeru zasa v jedálni na majeri. Prvé dni sme sa celkom usilovali, no po dvoch dňoch daždivého počasia sme sa s Ludvíkom rozhodli natrhať už len potrebné dva koše chmelu denne a dosť. Za celú brigádu som si tak domov priviezol len asi 250 Kčs. Nemrzelo ma to, lebo som spoznal nový kraj a tvrdú prácu na chmelniciach.
„Střední (měšťanská) škola“
Na jeseň, roku 1949, po ukončení piatej triedy „Obecní školy“, som prešiel na „Měštanskou“, teraz už „Střední školu Masarykovu“, 
v Gottwaldově-Zlíně. Sestra Jana, na jeseň toho roku, začala chodiť do „Devítileté školy Františka Palackého“, ktorá bola nad školským ihriskom. Dobroš sa v tom čase učil za cukrára a kuchára v učňovskej škole v Holešově. Do tejto učňovskej školy cestoval každé ráno autobusom a po obede sa vracal domov. Nebolo vôbec ľahké sa na túto školu dostať. Dobroš v tom roku ukončil štvrtú triedu „Střední (Měšťanské) Benešovy školy“ a spolu s rodičmi musel odolať tvrdému celoštátnemu náboru žiakov do baníckych a hutníckych učilíšť v Ostravě. Vtedy bolo veľkým komunistickým agitačno-propagačným heslom „Já jsem horník a kdo je víc ?“. Do týchto učilíšť sa mohli prihlásiť dokonca aj žiaci z tretích ročníkov. Bolo to veľké masírovanie a vymývanie mozgov žiakov týchto škôl. Väčšinou sa tam prihlásili žiaci so slabším prospechom a horším správaním.
Ja som sa po vyučovaní v škole často pozeral na otca, jeho tovaryšov a Dobroša ako v cukrárskej dieľni pripravujú torty a zákusky do obchodu na druhý deň. Raz podvečer, niekedy koncom októbra, roku 1949, som stál pri elektrickom stroji, volal sa „melanžér“. To bol stroj na drvenie a valcovanie surovín pre cukrárske výrobky. Ruku som mal položenú na jeho elektromotori. Dobroš ho zapol ruka sa mi skľzla do chladiaceho otvoru matora a palec pravej ruky, keď som ho vytiahol, mi visel len na kúsku kože. Otec mi rýchlo ruku stiahol do utiery, Dobroš si ma posadil na „štanglu“ bicykla a zaviezol na „Úrazovku“. Tam mi palec ošetrili tak, že mi na ňom chýba prvý článok. Na „Úrazovce“ som si poležal len niekoľko dní. Nemohol som ísť ani na hroby na „Dušičky“. Do školy som potom síce chodil, ale písať som nemohol a tak som len sedel a počúval učiteľov so zaviazanou rukou. Asi tak po polroku, keď mi doktor nechal obviazaný už len palec som začal písať tak, že som pero držal medzi ukazováčkom a prostredníčkom. Šlo to pomaly, ale bolo to predsa lepšie ako len sedieť a počúvať. Po čase sa mi palec zahojil a znova som začal písať s perom medzi krátkym palcom a ukazováčkom.
Vtedy som sa prvýkrát stretol s cigaretami. Mali sme takú partu z ulíc pri kostole a z okolia škôl. Stretávali sme sa na Sadovej ulici pri kostole. Miroslav Václavek, mal prezývku „Cula“, Jan Přikryl „Džony“, Ota Hejmala „Muda“ a jeho brat Petr Hejmala, ďalej Karel Vilím, Jaroslav Havelka „Ňůbér“, Ota Pacholík „Švach“ a Otto Dedek. Po vyučovaní, v sobotu a v nedeľu po obede sme zvyčajne na deke pri kostole mastili karty a pri tom tajne pofajčievali. Cigarety obstarával Dedek. Bol z nás najväčším fajčiarom a mal veľmi zažĺknuté prsty od fajčenia cigariet. Vždy sa v škole učiteľom vyhováral, že to má od orechov aj keď to bolo v čase, keď orechy nadozrávali. Cigarety kradol rodičom, ktorí obaja boli silní fajčiari. Raz sme u neho v byte oslavovali aj Silvestra. Pitie sme si opatrili ako sa dalo, no najviac ho mal Otto, lebo jeho rodičia odišli oslavovať do vinárne „U Malotů“, čo bol vychýrený zlínsky podnik, kde jeho rodičia chodili každú sobotu večer a jemu nechali celý byt aj s barovou skriňou k dispozícii. Ottov otec bol spolumajiteľom firmy „Vilím & spol.“. Firma mala obchod so sklom a keramikou na námestí a vo dvore domov pri kostole bola sklenárska dielňa kde sa pre záujemcov rezali tabuľe skla, zasklievali okná všetkých druhov a predávala sa aj keramika na hroby a cintoríny.
Niekedy sme sa s touto partou vypravili do záhrad. Zvyčajne keď dozrálo dajaké ovocie. Prvá bola farská záhrada, potom záhrada pri „Baťovej“ vile. Pri nej sa musím trocha pozastaviť a zaspomínať na kolobežkové preteky, ktoré sa tam na úzkych asfaltových cestičkách konali. Raz sme tam pretekali aj s bratancom Tondom Stavjaňom. On mal krásnu novú kolobežku s gumovými kolesami a já len takú obyčajnú drevenú. Nevyhral ani jeden z nás, ale dáky chlapec z mesta.
Ďalšia záhrada, ktorú sme často navštevovali bola pri ceste na Kudlov, alebo len záhrada priamo pod nosom pri kostole. Tá patrila rodine Ing. Petra Vojzolu, ktorý bol aj s rodinou, ako vedúci obchodno-predajnej pobočky firmy „BAŤA“ v niektorom štáte, niekde v Afrike a do Zlína chodili len na prázdniny. Záhradu neznárodnili, ani keď sa po tzv. „Vítězném únoru“ do Zlína nevrátili, lebo jej spolumajiteľom bol aj Karlov otec, Vilím.
Po cigaretách prišiel na rad aj alkohol. Najprv to bolo pivko, potom vínko a neskôr aj tvrdý alkohol. Často sme sa poškriepili, pobili a naťahovali s inými partami chlapcov, ktorí s nami chodili do školy. Zvyčajne to bola banda chlapcov z mestskej lokality „Růmy“, alebo banda, ktorú viedol, v škole dobre známy bitkár, Jarda Kalabus, ktorému to v škole moc nešlo a aj zo správania mal väčšinou tú najhoršiu známku, trojku.
Veľkým dobrodružstvom boli pre nás prieskumné výpravy do pivníc pod starou tehelňou. Tá bola za vojny nad školami, pod „agátím“ a neskôr na jej mieste bol brigádnicky vybudovaný športový a atletický „Stadion mládeže“. V polorozbúraných pivniciach teheľne bolo kadejaké haraburdie, staré pracovné náradie a zvyšky strojov výrobného zaria-denia. Inokedy to boli zasa výpravy do „agátí“, ktoré bolo hneď vedľa dievčenských internátov. Vtedy sa tam reguľoval cez neho pretekajúci potok a tak sme si vždy na jar, keď sa topil sneh stavali priehrady a na nich si púšťali lodičky, vlastnoručne vyrezané z hrubšej borovicovej kôry.
V lete sme sa chodili kúpať do „Kudlovské přehrady“. Pamätám si, že raz sme sa tam kúpali a Dobroš skočil šipkou do vody. Keď vyliezol krvácalo mu z pravej strany na prsiach. Musel na „Úrazovku“, kde mu to ošetrili a okrem jazvy nemá žiadne následky. Často sme sa chodili kúpať na kúpalisko pri fabrike. Tam sa za odovzdané veci v šatni dávali gumové krúžky s číslom vešiaka v šatni. Tie sa nosili na ruke, alebo na nohe. Často sme nemali na vstupné a tak sme preliezli dierou v plote, alebo prešli skrčení pod okienkom pokladne. Keď sme už mali svoje bicykle vypravili sme sa niekedy aj na „Fryštáckou přehradu“.
V zime sme sa chodili lyžovať a sánkovať nad internáty, alebo do „Údolíčka“, nad „Růmami“. Spomínam si, že raz bolo veľa snehu a tak sme si urobili nočné sánkovanie cez okraj lesa nad Růmami. Mali sme rôzne svietidlá, doma zmaj-strované z batérií, ale aj zápalné fakle napustené 
starým olejom. Sáňkovali sa vtedy s nami aj tovaryši Lojza s Láďou a veľa chlapcov zo susedných ulíc, aj z „Růmů“. Korčulovať sme sa v zime chodili na „Kudlovskou přehradu“, niekedy aj na zamrznutú rieku „Dřevnici“, čo preteká cez Zlín. To však bolo málo kedy. Niekedy bol pre nás deti pripravený aj ľadový štadiónik na ihrisku pri školách, alebo pri „Kudlovské přehradě“. V podstate sme si korčulovania veľa neužili. Pamätám sa, že sme s Dobrošom mali zo začiatku karčule „kvinťáky“ na kľúčik. Až neskoršie nám naši kúpili normálne korčule prišraubované na topánkach. Tak sme sa vyrovnali našim spolužiakom a kamarátom, ktorí také korčule už mali dávnejšie.
Všetky tieto detské radovánky, výpravy za poznaním a hry na ihrisku, pri kostole, alebo v lese sa skončili, keď sme sa po ukončení „Střední školy“ rozišli ďalej študovať do rôznyh škôl, či už ve Zlíně, alebo v iných mestách. Spomienky však ostávajú a objavujú sa najmä teraz, keď už máme čo-to zo života za sebou.