1951-1960
Koniec cukrárskej živnosti otca
Udržať živnosť pri stále trvajúcom lístkovom prídelovom systéme, no najmä pri stále silnejúcom tlaku komunistických mocipánov na zákaz 
súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a zákaz súkromného podnikania, bolo aj pre otca veľa. Tuším, že v roku 1951 živnosť odhlásil a stroje a zariadenia z cukrárskej dieľne a z obchodu predal. Veľa peňazí z toho nezískal. Musel si však hľadať nové zamestnanie.
Já som vtedy ešte chodil do „Střední školy“, sestra Jana do „Devítileté školy Františka Palackého“, po skončení potom bola ešte tri roky na „Jedenáctileté střední škole“ a po nej si ešte spravila dvojročnú nádstavbu na „Průmyslové škole stavební“. Dobroš, už ako vyučený, si našiel miesto v závodnej kuchyni vo fabrike, vtedy už premenovanej na „SVIT“.
Mamka bola stále len doma a musela sa o nás všetkých postarať. Ona ovládala domácu kasu a niekedy to pre ňu nebolo vôbec ľahké všetkých nás nakŕmiť a ošatiť. Všetci traja sme rástli ako z vody a tak sa mamka mala čo oháňať. Ja som začal mutovať, čo bol neklamný znak puberty a nie všetko, čo mi mamka kúpila sa mi pozdávalo. Vtedy už jej trochu pomáhal Dobroš, ktorý už čo to zarobil a tak sme to bez úhony prežili.
Otec mal našťastie výučný list ešte z predvojnovej „Hotelovej školy“ v Piešťanoch, ako čašník, kuchár a cukrár a tak využil príležitosť a spolu so svojim bratom Lojzom nastúpili do „cukrárne-vinárne“ v Uherském Brodě. Takmer každú sobotu sme za nimi s mamkou jazdili autobusom a pomáhali im. Mamka pri predaji v cukrárni a já v kuchyni pri umývaní riadu a pri príprave väčšinou prekvapkávanej kávy do špeciálnych pohárov. V nedeľu neskoro večer, po záverečnej vo vinárni, nás potom otec odviezol v aute zn. „HANOMAG“ domov do Zlína.
Strýko Lojza to nemal domov ďaleko, lebo vtedy býval v Horním Němčí. Tam, v starom domčeku u mamky, býval aj brat nášho otca a strýka Lojzu, Jan Vráblík, ktorý pracoval vo fabrike na výrobu naftových motorov v Napajedlích. Ten sa potom neskoršie oženil s jednou vdovou aj s dvomi deťmi a presťahoval sa do Napajedel.
V júni, roku 1952, sa mi konečne podarilo prekonať na vysvedčení stále sa opakujúcu trojku z telocviku a na konci toho školského ročníka som mal dvojku. To stačilo k tomu, že som prospel s vyznamenaním. Za odmenu mi mamka kúpila sovietske náramkové hodinky zn. „POBEDA“. Konečne som sa cítil rovnocenným partnerom svojim spolužiakom, ktorí hodinky už dávno mali. Tieto hodinky som mal ešte aj na vojenskej základnej službe, kedy som ich musel dať do opravy a tam mi ich zamenili za iné, tej istej značky no s černym ciferníkom.
Mamka mala vtedy zdravotné problémy. Musela do nemocnice na operáciu močových kameňov. Pamätám sa, ako sa vrátila po operácii s malou sklenenou skúmavkou, v ktorej boli jej vyoperované močové kamene. Dlho ich potom ucho-vávala v kredenci v kuchyni a ukazovala ich známym a návštevám. Až po rokoch som si uvedomil, že moja operácia močovodu, z ktorého mi v októbri roku 1973 vyoperovali zaseknutý močový kameň, mala priamu súvislosť s mamkinými močovými kameňami. Je to zrejme dedičné a ja mám pre to vrodené dezpozície.
Nepamätám si už ako dlho v Uherském Brodě otec pracoval. Viem však, že v roku 1952, už bol zamestnaný, ako čašník v reštaurácii „Záložna“ na námestí ve Zlíně. Pamätám si ako raz večer prišiel domov a zistil, že niektorému hosťovi vydal viacej a jemu potom pri vyúčtovaní dennej tržby peniaze chýbali. Bolo to preňho veľké ponaučenie a myslím, že sa mu to potom už viacej nestalo. Ďalším jeho pracoviskom bola známa zlínska reštaurácia „U Pavelců“, na námestí a nakoniec reštaurácia a kaviareň, hotela „Společenský dům“, ktorý vtedy už bol premenovaný na hotel „MOSKVA“. Nakoniec skončil v druhotriednej „hospodě“ na okraji Prštného „U Plašilů“. Tam sme k nemu chodili s Karlem Vilímem hrávat kulečník.
Do kaviarne na hoteli sme k nemu chodievali s Dobrošom, bratmi Květoslavem a Jiřím Součkovými, Břeňkem Vyoralem, Jaroslavem Prachýlem a Janem Stackem, v lete na pivo, vždy večer po skúške v národopisnom, speváckom a tanečnom „Valašském krůžku“ v Malenovicích. Do „Krůžku“ sme sa dostali vďaka Honzovi Stackemu, s ktorým sme sa poznali ešte zo skauta.
„Valašský krůžek“ Malenovice
Malenovický „Valašský krůžek“, to bola Dobrošova, ale aj moja srdcová záležitosť. Okrem spevu a tanca sme tam poriadali rôzne spoločenské akcie. Fašiangová, šibačková, prvomájová, vianočná či silvestrovská zábava, mali vždy na začiatku naše vystúpenie. Väčšinou to bolo v malom „Tylovom divadle“, hovorilo sa mu „TYLÁK“, alebo v sále obuvníckeho učilišťa výrobného družstva „OBNOVA“, niekedy aj v „Sokolovni“, na druhom konci Malenovic. Myslím, že niekoľko razy sme nacvičovali aj v telocvični susednej „Základní školy“.
Na jar, roku 1954, sa strýcovi „Inocovi“ Trávníčkovi, ktorý bol naším akýmsi „organizačným vedúcim“, len jemu známym spôsobom podarilo vybaviť štrnásťdňový pracovno-rekreačno-pobytový zájazd do „Mariánských lázní“, ako aj do ďaľších miest, v západných Čechách. Naše vystúpenia v tamojších odborárskych rekreačných zotavovniach mali vždy veľký úspech. Často sme museli pridávať. Okrem pesničiek a ľudových tancov sa takmer vždy veľmi páčili „Ogarské hry“ z Valašska. To bolo vystúpenie len „chlapců-ogarů“, v bielych režných nohaviciach, bielych košeliach a bosky. Najviac sa však vždy páčila pesnička „Bílá hoběnko“. Jej autormi boli František Mrlík (cymbalista), ktorý složil melódiu a František Bršlica (klarinetista a konferenciér) bol autorom textu. Táto pesnička sa páčila aj preto, lebo toho roku zvíťazila v speváckej súťaži na „Světovém festivale mládeže a studentsva“ v Bukurešti. Spievali ju, ako duo, autor melódie Franta Mrlík a Liduška Hlaváčková, za doprovodu celej cymbálovej muziky.
Jej primášom bol vtedy, už vyštudovaný a prómovaný MUDr. Zdeněk Trávníček, terc hrál a niekedy už aj vtedy primášoval, Karel Pavlů, druhým huslistom bol Josef Honek, cymbalistom Jindřich Mrlík, huslovými kontrami boli Bohumil Karkoška, Bohuslav Babík a Jan Hrančík, violovým kontrášom bol Břeněk Vyoral, klarinetistom František Bršlica a basistom Jiří Veselý.
Zloženie muziky sa často menilo a tak si už na všetkých jej členov nespomeniem, no jej základné zloženie takmer vždy bolo : Trávníček, Pavlů, Honek, Jindra alebo Franta Mrlík, Vyoral, Babík, Karkoška, Hrančík a Veselý. Muzika sa neskoršie rozrástla aj o gajdy, ktoré si opravil a naučil sa na ne hrať Honza Stacke. Repertoár sa tak rozšíril o ďalšie staré valašské pesničky.
Ak si dobre spomínam tá úspešná a oblúbená pesnička „Bílá holuběnko“ bola takto :
Bílá holuběnko poletuj nad náma.
Pověz ty nám všeckým,
luďom obyčajným, bude-i vojna.
Už sem obletěla dokola celý svět,
ludé vojny nechců, zabíjat nebudů,
chcú sa rádi mět.
Poletuj ty ptáčku, poletuj nad náma.
My budeme spívat a také tancovat
a budem sa rádi mět.
(ďalej si to už nepamätám)
Na pobyt v „Mariánských lázních“ mám aj ďalšiu spomienku. Raz podvečer sme s niekoľkými „cérenkami a ogarami“ boli večer v meste. Niečo sme si aj vypili a do izby v hoteli, kde som býval s Dobrošom, som prišiel až po jedenástej večer. On už bol na posteli a takú mi hneď jednu ubalil, aby som si zapamätal, že pre takého šesťnásťročného „bažanta“, akým som ja, sa patrí byť v posteli včas. Mal na to plné právo, lebo bol za mňa zodpovedný a túto povinnosť si riadne a svedomito plnil. Bol som mu zaviazaný aj za to, že som sa tohto zájazdu mohol zúčastniť. On mi zakúpil potrebné jednotné oblečenie, ktoré mali všetci chlapci a strýci. Biele plátené nohavice a „puplinová“ bledomodrá košela a biele tenisky. Tak som si nemohol nijak sťažovať, že ma potrestal. Naše vzťahy to však nijako nenarušilo a aj po tomto incidente sme si dobre rozumeli.
Celý pobyt v „Mariánských lázních“ bol vynikajúci. Mali sme prvotriedne ubytovanie, výbornú stravu a starali sa o nás ako o dáke celebrity. Všetky naše vystúpenia v zotavovniach aj na verejnom priestranstve mali veľký úspech a prítomní diváci nám s veľkou radosťou aplaudovali. Domov sme sa vrátili síce trocha unavení z toľkých vystúpení, ale veľmi spokjní a dlhé roky sme na tieto udalosti ešte spomínali. Na jeseň toho roku sa však situácia v „Krůžku“ zmenila, nakoľko niektorí chlapci museli narukovať na „vojenčinu“ a veľmi nám potom chýbali.
Každá skúška „Krůžku“ a mali sme ich pravideľne vždy vo štvrtok, sa začínala touto pesničkou :
V Malenovském, na tom zámku,
hrajů tam hrajů, malenovští chlapci,
na novém cymbálku, na novém cymbálku.
Hrajů, hrajů vyspěvujů, hrajů hrajů
a s cérkama aj tancujů.
(možno to bolo aj inak, už si na to však nespomínam)
Každý rok sme vystupovali na „Národopisných slavnostech písní a tanců“ ve Strážnici na Moravě. To bolo vždy koncom júna. Aj keď to nebola súťaž, predsa sme vždy súperili o čo najväčší potlesk publika s podobnými valašskými súborami akými boli napríklad valašské soubory písní a tanců „JASÉNKA“ a „VSACAN“ zo Vsetína, alebo „Valašský soubor lidových písní a tanců“, pri „Závodním klubu n.p. „SVIT“ Gottwaldov“. Osobitné uznanie dostala takmer každý rok cymbálová muzika za svoje vystúpenia na sprievodnej akcii, konanej popri slávnostiach, v tzv. „KLENOTNICI“, najmä potom, keď naštudovala starú „Popovsků muziku“, podľa zborníka valašských ľudových piesní moravského folkrolisty, Františka Bartoša, z Mladcovej u Zlína. Ďalšieho uznanie sa jej neskoršie dostalo po naštudovaní gajdošských piesní. Naše úspešné vystúpenia v Strážnici mali odozvu aj v „Československém státním filmě“. Raz v lete, po vystúpení ve Strážnici, nás angažovali na nakrúcanie krátkeho propagačného filmu o „Československém lidovém umění“ a tak sme celý deň strávili na lúke pri „Luhačovické přehradě“. V prestávkach nakrúcania sme si zahrali aj „kuželky“, v blízkej hospode. Ten krátky film sme však nikdy nevideli. Veľmi podobne sme dopadli aj s fotografom, ktorý nás fotografoval pre dáky farebný časopis pri „Brněnské přehradě“. Na ukážku nám síce, po určitom čase, poslal fotografie s tým, aby sme si z nich vybrali a doobjednali. Z fotografií sme si síce vybrali a poslali mu aj žiadané peniaze, no žiadne fotografie sme od neho nedostali. Niektoré zábery boli potom zverejnené v tom farebnom časopise a tak si niektorí uchovali aspoň ich tlačové reprodukcie. Doteraz však majú niektorí z nás podozrenie na nášho kolegu, Vojana Höffera, ktorý celú túto kúpu fotografií organizoval a dokonca od nás pre toho fotografa povyberal peniaze, že si nakoniec tieto naše peniaze ponechal.
V októbri, roku 1954, narukoval Dobroš a niekoľko ďalších chlapcov z „Krůžku“ na vojenskú základnú službu, čo bola pre ďalšie vystupovanie, najmä tanečnej časti, značná strata. Dobroš narukoval do Vimperka na Šumavě v Čechách a Květek Souček, ak si dobre pamätám, do Dubnice nad Váhom na Slovensku. Kde vojenčil Vincenc Švanda, Jaroslav Prachýl, Vincenc Staša a ďalší chlapci si už nepamätám. Dobroš bol počas vojenčiny kuchárom a keď sme boli v júni roku 1955 v Praze, kde sa konala „1. Československá spartakiáda“, varil pre vojakov vo vojenskom stanovom tábore na Vipichu. Chodil za nami do školy v ulici, kde sme boli ubytovaní a kde oproti bola vychýrená pražská pivárska rešta-urácia „U Fleků“. Na „Strahovském stadioně“ v Praze sme tri razy vystupovali v krojovanom tanečnom čísle, ktoré bolo ukážkou ľudového folklóru celej republiky. Na sprievodných akciách tejto „Spartakiády“ sa zúčastnila aj naša cymbalová muzika s valašským gajdošom Honzou Stackem. Mali veľký úspech a získali dokonca čestné uznanie za originálne spracovanie a prednes starých valašských gajdošských pesničiek a za interpretáciu „Popovské muziky“. Z Prahy sme sa vrátili v poriadku a v pohode. Chýbali nám síce chlapci, čo narukovali na vojenčinu, no súbor vo vystúpeniach pokračoval ďalej. Jazdili sme na rôzne akcie a to nie len v okolí Malenovic, ale aj do Čiech a na Moravu (Nový Bor, Liberec, Jablonec nad Nisou, Moravské Budějovice, Strážnice, Praha, Ostrava), ako aj do Hlohovca na Slovensku a do ďalších miest a dedín. Takmer vždy za to pribudlo na účte pokladníka „Krůžku“, „strýca“ Hlaváčka, len 500 korún. Hovorili sme, že to bolo vystúpenie v rámci „Akce pětistovkařů“. V tom čase totiž bola na železnici akcia prepravy tovaru a surovín s čo najväčšou tonážou v jednom záprahu za lokomotivou a to s minimálnym limitom pre strojvodcov päť sto ton. Veľkým problémom však pred a po vystúpeniach bola preprava cymbálu a basy v autobusoch. Na to sa vždy musela stanoviť služba. Pre cymbál boli určení dvaja chlapci a tí sa pri nakladaní a vykladaní cymbálu dobre nadreli. Basu mali na starosti dievčatá a tie sa vždy hádali, ktorá to bude. Energicky však vtedy vždy zasiahla Zdena Sáhová, ktorá mala prehľad o tom, ktorá „cérka“ a kedy mala pri base službu. Na vystúpenia vo vzdialenejších mestách sme cymbál ukladali do drevenej debny, no s tou to bolo ešte ťažšie a museli si s ňou poradiť až štyria chlapci.
Raz, niekedy aj dva razy, do roka sme nahrávali v „Malenovicích“, v divadle na „TYLÁKU“, vybrané pesničky do štúdia „Československého rozhlasu“ v Brně. K divadlu si zvukári pristavili nahrávacie vozy a celé nahrávanie trvalo niekedy až dlho cez polnoc. S napätím sme potom listovali v novinách a hľadali, kedy bude rozhlasové štúdio v Brně vysielať nami naspievané pesničky
„Valašský krůžek“ Malenovice nezanikol.
Aj po rokoch sa doteraz jeho členovia, „Melenovjáci“ aj „Zlíňáci“, schádzajú a spolu spomínajú na zlaté päťdesiate roky. Dobroš mi každoročne posiela zborník „Písně valašského krůžku Malenovice“ a aj fotografie z týchto stretnutí. Niektorí členovia už umreli, ako napríklad Franta Mrlík, strýci Babík a Hrančík, alebo Polda Trčala, no stále sa ich nájde dosť, aby si spoločne zaspomínali. Určite si aj zaspievajú a zahrajú, najmä tie najoblúbenejšie pesničky a možno si niektorí ešte pritom aj zatancujú.
Študentské roky
V júni, roku 1953, som záverečnou skúškou skončil štvrtú triedu „Střední (Měšťanské) školy“. Prihlásil som sa na ďalšie štúdium na „Střední průmyslové škole stavební“, v Gottwaldově-Zlíně. Bol som prijatý a mojim triednym profesorom v prvom ročníku sa stal profesor, akademický maliar, František Motyčka, ktorý bol predsedom skúšobnej komisie, pri mojej záverečnej skúške na konci štvrtého ročníka na „Střední (Měšťanské) škole“. Na priemyslovke nás učil matematiku a kreslenie. Už od prvého ročníka som patril k lepším žiakom a dokonca rom poberal štúdijné štupendium. Nebolo to veľa, ale aj tých dve sto korún bolo dobrých na pivko a cigarety. Už v prvom ročníku sme mali aj praktickú výuku na stavbách. Učili sme sa murovať, omietať, stavať lešenie, no najmä upratovať po starých murároch. V lete, počas prázdnin, som si vždy, aspoň jeden mesiac, zarábal na stavbách, kde som robil ako pomocník murárov a neskôr, aj ako pomocný majster a pomocný stavbyvedúci.
Na jeseň, roku 1956, som oslávil osemnáste narodeniny a na počudovanie celej rodiny sa ozvala „Česká státní pojišťovna“, aby si niektorý z mojich rodičov prišiel prevziať náhradu za môj úraz pravého palca. Otec úplne zabudol na to, že vždy po narodení, nám deťom, uzavrel „Úrazové pojištění mládeže“. Mamka dostala 1.100 korún, za ktoré mi k Vianociam kúpila bledohnedý zimník „flaušák“.
V škole sa mi v štúdiu darilo a tak som bez problémov prešiel do tretieho ročníka. Na jeseň 11. novembra, roku 1956, po vyučovaní sme spolu s dvoma spolužiakmi, Miroslem Kadlčákem a Miroslavem Bernátkem, slávili, v samoobslužnej reštaurácii „TRŽNICE“ Bernátkove osemnáste narodeniny. Popili sme nejaké to vínko a podvečer, v dobrej nálade, sme sa vybrali na internát za spolužiakmi, ktorí tam boli ubytovaní. Niektorí sa k oslave pridali a tak sme ochutnali aj domácu slivovicu a chutné domáce moravské klobásky. Potom som ich vyprevadil na autobusovú stanicu, nakoľko obaja dochádzali denne do školy autobusom. Jeden z Březnice a druhý z Doubrav. Na naše nešťastie sme tam stretli zástupcu riaditeľa priemyslovky, nepríjemného profesora, Františka Vojtu. Na druhý deň ráno sme už stáli na koberci pred riaditeľom, Ing.arch. Rudolfom Hovorom a vysvetlovali mu, čo sa stalo. Štvrťročná konferencia bola už 15. novembra a tak sa nám za tento priestupok dostalo ocenenia. Všetci traja sme vyfasovali tretí, najhorší, stupeň zo správania. Táto príhoda však mala pokračovanie. Tesne pred Vianocami, roku 1956, sme všetci traja, po jednom, museli do riaditeľne. Tam nás čakal príslušník „Státní tajné bezpečnosti“. Vypytoval sa nás síce čo sa udialo pri oslave, no záver tohto výsluchu nebol žiadny. Doteraz si však nie som vedomý dákej protištátnej provokácie počas našej oslavy, ktorú by musel vyšetrovať „estébák“. Mám však podozrenie, že jedného z nás sa tomuto „estébákovi“ podarilo presvedčiť k spolupráci, lebo nikdy sa potom už nezúčastnil našich stretnutí po skončení štúdia a jeho adresu bydliska a ani na pracovisko sme nepoznali.
Dobrošov sobáš
Dobr
oš sa vrátil z „vojenčiny“ koncom októbra, roku 1956. Pracoval znova v závodnej kuchyni n.p. „SVIT“, kde sa ešte pred „vojenčinou“ spoznal s Vlastou Tomšů. Chodili spolu aj ďalej. Vlasta pochádzala z početnej rodiny, ktorá bývala v dedinke Všemina, za Slušovicemi. Jej matka bola domáca a otec vodičom v dialkovej nákladnej doprave. Pracoval od pondelka do soboty a len na sobotu poobede a na nedeľu sa vracal domov. Mali sedem detí. Šesť dcér a jedného syna. Najstaršia bola Marie a potom boli Vlasta, Františka, Zdenka, Blanka a Lidmila a najmladší bol syn Milan.
Na jar, v apríli, roku 1957, mali Dobroš s Vlastou svadbu. Konala sa u nás doma. V spálni našich rodičov bol slávnostne prestretý svadobný stôl a hostia sa pohybovali v celom našom domčeku, ale aj po dvore. Na svadbe boli aj strýko a teta Glonekovi z Uherského Brodu. Pamätám sa, ako strýko Glonek, o polnoci prikázal všetkým mužom vykasať si košelu z nohavíc a on každému na jej „šós“ urobil riadny fľak horčicou. Hovoril tomu „ruský večer“. Vraj sa tak zabávali dôstojníci, s ktorými slúžil v armáde.
V tom čase som chodil s jedným pekným počiernym dievčaťom, hovoril som jej „čapčulienka“.Volala sa Jaroslava Klinkovská a bývala s rodičmi v baťovskom domčeku na „Dílech“ pri rieke Dřevnici. Poznali sme sa na tanečnej zábave na hoteli ešte v zime a ona ma práve v deň Dobrošovej svadby pozvala k nim domov, kde ma chcela predstaviť svojim rodičom. Musel som sa ospravedlniť a to bol prakticky koniec medzi nami. Celú svadbu až do rána som sa potom točil len okolo Vlastinej sestry Blanky. Blanka ráno s matkou odcestovala a videl som ju potom až o niekoľko rokov, už v novom byte Dobroša a Vlasty, vo vežiaku za „Mórysovými domami“.
Mladomanželia, Dobroš s Vlastou, si potom v lete prerobili poslednú miestnosť nášho domčeka na svoju izbu. Položili novú drevenú palubovú podlahu a vybavili izbu posteľami a najnutnejším nábytkom. Pamätám si, že Vlasta už vtedy mala riadne bruško, no pomáhala Dobrošovi pri výmene podlahy ako vládala. V októbri, myslím, že to bolo 17-teho, potom porodila ich syna Dobroslava.
Ukončenie stredoškolského štúdia
Na priemyslovke sa na začiatku roku 1957 začalo pracovné umiestenkové konanie. Väčšina pracovných miest bola do Ostravy, len málo do Gottwaldova a dve, alebo tri aj do Bratislavy a do Košíc. Dievčatám sme nechali miesta v Gottwaldově a my, chlapci, sme si vyberali už len zo zvyšku ponuky. Vybral som si umiestenku do n.p. „Priemstav Bratislava“, s hrubým nástupným mesačným platom 1.010 korún. Mal som v úmysle študovať na vysokej škole popri zamestnaní a preto som si vybral miesto v Bratislave, kde bola „Slovenská vysoká škola technická“ so „Stavebnou fakultou“. Prihlásiť sa na denné štúdium na Vysokej škole v Brně som nemal nádej. Naši boli na tom finančne veľmi zle. Otec bol síce zamestnaný ako čašník, no veľa toho nezarobil. Mamka si našla zamestnanie ako kuchárka v „Závodní nemocnici“ na Tomášově a tak si niečo privyrobila. No na podporu môjho denného štúdia na Vysokej škole v Brně by to nepostačovalo. Preto som sa rozhodol pre Bratislavu a pre štúdium popri zamestnaní. Tak som uľahčil aj rodičom, kedže im na starosť ostala už len naša sestra Jana. V máji sme potom mali na priemyslovke písomné skúšky z betonových konštrukcií, staviteľstva, ruštiny a češtiny a v júni to bolo vypracovanie „Diplomové práce“. Ako zadanie som mal za úlohu vypraco-vať projekt organizácie výstavby areálu budúceho „Okresního soudu“, na vtedy prázdnej trávnatej ploche oproti ihriskám a budove „Sokolovny“ v Gottwaldově-Zlíně. Toho roku to teda prvý raz už neboli maturity, ale diplomové práce a ich obhajoby. A tak nemám „Maturitní vysvedčení“, ale len „Diplom“ zo záverečnej skúšky a to zo 6. júna 1957, pri ktorej som prospel.
Samozrejme, že sme koniec štúdia riadne a celý zvyšok júna oslavovali a lúčili sa so svojimi spolužiakmi a spolu-žiačkami „študentskými láskami“. Už pri pomaturitnom večierku v kaviarni „U Malotů“, som sa rozlúčil aj ja s mojou láskou zo štúdia. Volala sa Andělka Žmolíková, ktorá každý deň cestovala do školy až z Luhačovic. Počas štúdia som ju niekedy odprevadil po vyučovaní k autobusu, alebo sme spolu boli v kine. Náš vzťah sme však tajili a tak na to spolužiaci neprišli. Mojou poslednou študentskou láskou však bola spolužiačka Eva Jandásková, dcéra známeho zlínskeho staviteľa. Bývali vo vile, ktorú, mne neznámym spôsobom, nadobudli po moravskom zberateľovi ľudových piesní a tancov, folkloristovi Františkovi Bartošovi na Mladcovej. Bližšie sme sa s Evou spoznali až počas štvrtého ročníka na lyžiarskom výcviku na Třeštíku. Niekoľkorazy som ju u nich vo vile doučoval z pozemného staviteľstva a statiky železobetonových konštrukcií. Eva mi pritom poukazovala celý ich vilový dom aj s jeho luxusným vybavením a pohostila ma pri tom z pojazdného barového stolíka najlepšími liehovinami. Stretávali sme sa potom ešte aj po skončení štúdia. Eva rekreačne hrávala basketbal v školskej telocvični. Do Zlína som sa vtedy z Bratislavy vracal vždy už v piatok a tak som Evu večer počkal pred školou a vyprevadil ju na autobus na Mladcovů. V septembri sa potom Eva odsťahovala do Prahy, kde sa aj vydala a tak sme sa stretli už len na spomienkových stretnutiach po skončení štúdia.
Prvé stretnutie, po skončení školy, sme mali už o rok, v auguste, roku 1958. Bolo to také prvé otrkávanie a spobeda-nie sa, čo a kde robí a ako sa mu v zamestnaní darí. Všetky stretnutia organizovali spolužiaci Jana Pazderová a Svatopluk Sládeček, ktorý sa hneď po skončení školy dostal na štúdium „Fakulty architektury“ v Brně a ktorý naše stretnutia organizuje doteraz. Na doterajších stretnutiach sme sa už nikdy nestretli všetci. Veľa spolužiakov nemalo o stretnutia záujem a to aj napriek tomu, že bývali a pracovali ve Zlíně. Darmo, s pribúdajúcimi rokmi si každý z nás vybudoval svôj okruh životného pohybu a záujmov a to sa niektorým nedarí prekonať.
Spomienky na otca
V roku 1957, alebo začiatkom roku 1958 potom otec zmenil zamestnanie. Nevládal už na nohy a tak sa zamestnal v „Okresní hygienicko-epidemiologické stanici“ ve Zlíně, ako vodič takej „pomocnej sanitky“. Vozil lekárov-hygienikov a inšpektorov-epidemiológov do rôznych výrobných prevádzok na kontroly po celom okrese. Raz ho na vrátnici prichy-tili, ako si odnáša „štanglu“ salámy a bolo zle. Dostal vtedy tuším dáku pokutu a po čase aj z tohto miesta musel odísť. Pamätám si, že raz v lete prijeli s touto „sanitkou“ aj do Bratislavy a tak som im poukazoval 
niečo z mesta. Muselo to byť ešte v roku 1958, lebo potom sa otcovi zdravie zhoršilo a tak už koncom toho roku odišiel do invalidného dôchodku. Mal už vtedy päťdesiať rokov a už roky ho trápila silná astma, no fajčiť neprestal. Chodil hrávať s kamarátmi karty. Najčastejšie na námestie do reštaurácie „U Pavelců“, alebo na dobré juhomoravské vínka do „Bzenecké vinárny“ u podjazdu. Juhomoravské vínko mal otec veľmi rád. S kamarátmi v hospodách hrával karty a doma zasa s kolegom, tiež cukrárom, Antonínom Seidlom, šachy. Ten mal svoj obchod s cukrárenskou dielňou na ulici nad „Kudlovskou přehradou“. S manželkou mali dve deti, syna Antonína a dcéru Annu. Mali aj dve chaty za Jaroslavicami na „Pasekách“ pod lesom. Pamätám si ako sme tam u nich niekoľko razy boli na celodennom výlete. Bolo nám vždy s mamkou do smiechu, keď sa otec s týmto kamarátom-cukrárom pri šachu hádali a prekárali. Samozrejme, že pri tom aj popíjali a fajčili. Ich šachové partije boli nekonečné. No mamka mala radosť z toho, že otec nie je v hospode a tak im všetky tie reči tolerovala a do-konca im varila kávu, alebo čaj. Tento otcov kamarát, kolega cukrár, potom emigroval do Ameriky a už sme ho nevideli. Mamka hovorila, že zo začiatku aj niekedy napísal, ale to bolo veľmi zriedka. Jeho cukráreň znárodnili, ako to robili s každým, kto emigroval. Ve Zlíně bolo pred znárodňovaním, ak si dobre pamätám, asi šesť, alebo sedem cukrárov. V susednej ulici, oproti školám, to bol Gilka, na námestí ďalší (meno jeho majiteľa si už nepamätám) a pri „Sokolovni“ ďalší, tuším sa volal Bartoš. Všetci cukrári boli organizovaní v „Spolku cukrárov“, ktorý raz vydal aj svoju reprezentačno-propagačnú knihu. Boli v nej vyfotografovaní členovia spolku aj s manželkami. V knihe boli ich osobné údaje a adresy, no najmä ukážky ich majstrovských výrobkov. Mám za to, že si túto knihu brat Dobroš, alebo sestra Jana uchovali dodnes.
Toto všetko ostalo v mojich spomienkach a dnes si na to už len hmlisto spomínam. Boli to krásne časy našej mladosti, keď sme si chodili do 
obchodu pre zmrzlinu a nemuseli za ňu platiť, alebo keď sme olizovali hrnce, varešky, formičky a misky od čokolády v cukrárskej dielni. Spolužiaci a kamaráti nám zavideli, no a tak sme niektorých niekedy aj pohostili. To najmä vtedy, keď mal otec, alebo mamka, dobrú vôlu a takéto výstrelky nám tolarovali. Naši to však vôbec nemali v podnikaní ľahké. Oproti prvým poválečným rokom, kedy sa im ako-tak darilo to bolo, od tzv. „Vítězného února“ stále horšie a horšie. Všetko sa to skončilo, keď otec už nevládal ťahať cukrársku výrobu a obchod pre neúmerne vysoké ceny surovín, ale aj pre stále sa zvyšujúce poplatky a dane, ktoré rok od roku narastali.
Určite som si na všetko nespomenul, no nech si ho tí, čo toto moje rospomínanie budú čítať doplnia a upresnia o svoje spomienky.
Prvé moje zamestnanie
Večer 30. júna, roku 1957, mi mamka nabalila veľký „papundeklový“ kufor s prádlom, dala mi 300 korún a ja som ráno, 1. júla, ranným rýchlikom-motorákom z Otrokovic odcestoval do Bratislavy. Na umiestnenku som nastúpil do n.p. „Priemstav Bratislava“ ako „stavebný technik“ na „Stavebnú správu č. 3“, ktorej vedúcim bol vtedy Jozef Pavlík. Mojim priamym nadriadeným bol Jozef Bartoš, ktorý však bol v tom čase na vojenskom cvičení vojakov v zálohe a tak ho zastupoval jeho kolega stavbyvedúci Jozef Gábriš. Ten ma ako „pomocného stavbyvedúceho“ pridelil na dokončovanú stavbu administratívnej budovy výrobného družstva „KOŽATEX“, ktorá bola na rohu Fučíkovej a Karadžičovej ulice. Ďalej som dostal na starosť aj dokončievanú stavbu administratívnej budovy „Výskumného ústavu miestneho hospodárstva“, na rohu Lazaretskej a Fučíkovej ulice. Okrem toho som dozeral aj na odstraňovanie kolaudačných závad, už obývanej by-tovky na Šafárikovom námestí za „Modrým kostolíkom“.
Majstrom, na týchto stavbách bol Arnošt Knihař z Brna. Ten ma hneď prvý deň prichýlil na svoju izbu v starom zariadení staveniska vo dvore novej administratívnej budovy projektovej organizácie „Hutný projekt“, na Gajovej ulici. Naším údržbárom, skladníkom a zásobovačom drobného pracovného náradia, čistiacich pomôcok a ochranných osobných prostiedkov, bol Ladislav Fiala, z Modry. Kríval na pravú nohu a mal za sebou pobyt vo väzení za spreneveru vagóna nábytku z predajne v Modre, v ktorej pred tým pracoval. Bol vyučený knihár. Mal svoju malú údržbársku dielňu na drobné opravy náradia priamo v sklade. Sklad s dielňou boli tak isto v objekte, kde sme boli ubytovaní. Laco tam niekedy aj prespal, väčšinou však takmer denne cestoval autobusom, alebo vlakom domov, do Modry. Naše stavby a ubytovanie boli prakticky v centre mesta a tak nebol problém so stravovaním, ba ani s nočnými zábavami. Najčastejším a najbližším nočným podnikom pre nás boila „Slovenská pivnica“ za „Liga pasážou“. Po týždni a zoznamovaní sa s nočným životom Bratislavy, ktoré som absolvoval s bývalými spolužiakmi z priemyslovky, ktorí tiež nastúpili do stavebných podnikov v Bratislave, som v sobotu, po obede, osobným vlakom pricestoval domov. Mamka mi dala ďalších tri sto korún, s ktorými som už vyšiel až do prvej zálohy na môj plat, čo bolo až 30. júla. Okrem už hore uvedených stavieb nám v lete roku 1957 pribudlo ešte aj začatie stavby „Výskumného ústavu káblov a izolantov“, na Továrenskej ulici. Najprv sme tam postavili murované šatne a kancelárie a sledovali hrubý výkop jamy pre základy hlavnej budovy, ktorý nám zabezpečovalo „Mechanizačné stredisko“ podniku. Na jeseň toho roku však túto stavbu vedúci stavebnej správy pridelil inému stavbyvedúcemu a tak sme mali o jednu starosť menej.
Už toho roku som požiadal riaditeľa podniku o súhlas k štúdiu popri zamestnaní na „Slovenskej vysokej škole technickej“. Súhlas som však nedostal, nakoľko som nemal po vojenskej základnej službe. Na vojenčinu ma však v tom roku nevzali a tak som pracoval ďalej ako „stavebný technik“ a „pomocný stavbyvedúci“ na stavbe „Strednej zdravotnej dietetickej školy“, na Záhradníckej ulici a potom na stavbách v „Závode Mieru“, n.p. „Chemické závody Juraja Dimitrova“, ďalej len n.p.„ChZJD“, na Vajnorskej ulici, čo už bolo ďaleko od centra mesta. Nakoľko som na vojenčinu nenaru-koval, tak mi od 1. novembra roku 1957 zvýšili hrubý mesačný základný plat na 1.330 korún.
Začiatkom roku 1958 som už ako člen „ROH“ dostal rekreačný poukaz na týždenný lyžiarský 
pobyt v zotavovni „ROH“ v „Jánských Lázních“ v Krkonoších. Zalyžoval som si a po výbornom ubytovaní a dobrom stravovaní som sa po týždni vrátil do Bratislavy.
Na jar, roku 1958, skončil pracovný pomer v n.p. „Priemstav Bratislava“ náš majster Knihař a odišiel do dôchodku. Ja som potom prešiel na stavbu areálu „Štátneho ústavu kontroly liečiv“ na Kvačalovej ulici, kde bol majstrom, bývalý vojenský dôstojník, Ján Gazdík. V objekte zariadenia staveniska bol nasťahovaný aj s celou rodinou. Mal som tam svoju izbu aj ja, do ktorej som sa musel presťahovať, nakoľko izbu na Záhradníckej ulici riaditeľ podniku pridelil svojej sekretárke. Izba na Kvačalovej ulici mala s kanceláriou spoločné kachle, gamatky, ktoré boli v susednej kancelárii a moja izba sa vykurovala cez dieru v priečke. Kachle som však používal len do konca marca, nakoľko sa už potom oteplilo a noc sa tak dala vydržať aj bez kúrenia.
Autoškola a vodičský preukaz
Spolu s kolegami, stavbyvedúcimi, Jozefom Bartošom a Františkom Grebíkom, som v júni, roku 1958, absolvoval rýchly kurz autoškoly pri „Stavoprojekte Bratislava“ a to len za 500 korún. Za jeden mesiac sme mali jednu jazdu v osobnom automobile zn. „ŠKODA TUDOR“ a jednu jazdu na motocykli zn. „JAWA 250“. Potom pred komisárom z „Dopravného inšpektorátu verejnej bezpečnosti“ následovala skúšobná jazda a bolo to hotové. Potom som si už len na „Dopravnom inšpektoráte“ prevzal vodičský preukaz, ktorý som po „vojenčine“ stratil a tak som si musel nechal urobiť jeho duplikát. Ten som mal až do 16. januára, roku 1970, kedy mi ho vymenili za nový oranžový, ktorý som používal až do odchodu do dôchodku. Po „šestdesiatke“ som si už platnosť vodičského preukazu nepredĺžil a teraz sa už len rozvážam na synovom alebo dcérinom aute.
Leto rýchlo ubehlo a na jeseň ma vojaci predvolali do „Robotníckeho domu“ v Prievoze k odvodovej lekárskej pre-hliadke a uznali ma za schopného vojenského výcviku. Po vojenskom odvode som si vybavil všetko potrebné na podniku, prevzal náhradu mzdy, odovzdal kolegovi stavbu, odviezol si osobné veci do Gottwaldova a čakal na vojenský povolávací rozkaz. Od 1. októbra, roku 1958, mi síce priznali funkciu „úsekový stavbyvedúci“ a aj zvýšili hrubý mesačný základný plat na 1.610 korún, no už koncom toho mesiaca som narukoval na vojenskú základnú službu.
Vojenská základná služba
Na hlavnej stanici v Bratislave sme večer, 28. októbra, roku 1958, nasadli do vagónov a osobitným vlakom sme jeli celú noc. Ráno sme vystúpili na železničnej stanici v Litoměřicích, v Čechách. Tam sme presadli na vojenské nákladné autá zn. „PRAGA – V3S“ a odviezli nás do „Základní školy“ v Terezíně. Vyzliekli sme si civil, osprchovali, vyfasovali vojenskú uniformu a všetko do baťoha na plnú poľnú, zabalili civilné šaty do baliaceho papiera, mazáci to popísali adresami a odviezli na poštu. Potom sme peši, už v uniformách prešli do kasarní. Pamätám sa, že som si nechal vo vrecku baloňáka cigarety. Keď som, po viac ako roku, pricestoval domov, na prvú dovolenku, cigarety tak smrdeli, že sa už nedali fajčiť a musel som ich zahodiť. Mamka mi dala peniaze na nové a aj na útratu s kamarátmi na hoteli „MOSKVA“, kde sme sa počas štúdií schádzali vždy v sobotu na tanečnej zábave a kde som sa teraz po dlhšom čase s niektorými zasa stretol. Chýbali nám tí, ktorí si odkrúcali vojnu súčasne so mnou, ako boli Karel Vilím a Ota Hejmala.
Vojenskú základnú službu som si odslúžil u „1. Dělostřeleckého pluku“ v Terezíně v Čechách. Tento pluk sa ešte v lete, roku, 1958 presťahoval z Rakovníka do starej t.zv. „Velké Terezínské pevnosti“, postavenej ešte za Rakúsko-Uhorska, keď panoval cisár Jozef II. Nebolo tam ústredné kúrenie, ani teplá voda. Každú sobotu nás preto vozili do Litoměřic do mestských kúpeľov. Na izbách sme si kúrili v šamotových kachliach a tie vždy večer, o desiatej, museli byť z bezpečnostno-požiarnych dôvodov vymetené a vyčistené. V lete roku 1959 sa celý starý pevnostný objekt zrekon-štruoval. Nainštalovalo sa tiež ústredné vykurovanie a boli už aj sprchy s teplou vodou. Ubytovanie sa tým veľmi zlepšilo no vzťahy s našimi „mazákmi“ nie. Stále nás buzerovali a to prakticky až do ich odchodu do civilu. Najhoršie to bývalo po ich návrate z vychádzky v sobotu a v nedeľu neskoro večer. Vtedy sa začalo peklo. Porozhadzovali nám naše, na nočných stolíkoch urobené „komínky“ (to boli stejnokroje a spodné osobné prádlo urovnané do predpísaného tvaru), poodsúvali skrine a skriňky, kde sa vždy našlo dajaké to smetie a my sme museli upratovať. Celý čas to zneužívali, lebo si boli vedomí, že u celého pluku bol cez víkend len jeden dôstojník, ktorý mal službu na vrátnici a oni sa vtedy cítili neobmedzenými pánmi v celých kasárňach.
Začiatkom roka 1959, po absolvovaní základného vojenského výcviku, tzv. „přijímače“, v ktorom sme sa naučili základné vojenské povinnosti, medzi ktoré patrila rozborka a zborka samopalov a pušiek, ako aj poradová výchova, som bol pridelený ako pomocný počtár k „5. baterii, 1. Dělostřeleckého pluku“ v Terezíně. Ešte si pamätám aj číslo útvaru, ktoré bolo „VÚ 1032 Terezín“.Vtedy bolo v tomto malom meste viac ako dvadsať rôznych vojenských útvarov. Terezín bol počas vojny koncentračným táborom, ako židovské geto a „Malá pevnosť“ je ešte aj teraz pamätníkom tohto ťažkého vojnového obdobia. Mohutné murované pevnostné valy okolo mesta boli výbornými skladovými priestorami pre muníciu a rôznu vojenskú výzbroj a výstroj. Také množstvo vojakov v meste nás viedlo k tomu, že naše vychádzky smerovali do Litoměřic, Lovosic a do Bohušovic, čo boli najbližšie miesta, kde sa konali sobotňajšie a nedelňajšie tanečné zábavy. Najradšej sme chodili do Lovosíc, kde v tamojšej chemickej fabrike pracovalo veľa mladých dievčat. Na jednej takej zábave v „Chemičke“som ju stretol. Volala sa Jana Papoušková. Bola z dedinky Čížkovice, asi päť kilometrov od Lovosic. Nosila čiernu ofinku do čela a bola odo mňa asi o pol hlavy menšia. Rozumeli sme si a tak som sa s ňou stretával niekedy aj v týždni, keď sa mi podarilo z nášho veliteľa batérie vydolovať povolenie na vychádzku. Po „vojenčine“, ešte pred „Vianocami“, roku 1960, som za ňou pricestoval na návštevu. Prvýkrát v živote som cestoval lietadlom a to z Bratislavy do Prahy a z Prahy potom rýchlikom do Lovosíc. Tam ma už Janka čakala a autobusom sme pricestovali do jej rodnej dedinky, do Čížkovic. Bohato ma pohostili, ako sa pre nádejného ženícha patrí. Prenocoval som a druhý deň som odjel rýchlikom z Lovosic priamo až do Bratislavy. Na oslavu Silvestra 1960 a Nového roka 1961 potom pricestovala ona za mnou, do Bratislavy. Bol som vtedy ubytovaný na Záhradníckej ulici v objekte, ktorý sme postavili ešte v roku 1957, počas výstavby „Strednej zdravotnej dietetickej školy“. Janka potom 2. januára roku 1961 odcestovala domov a viacej sme sa už nestretli. Neodpovedela mi ani na dopis a tak sa všetko skončilo.
Ešte na jar, roku 1959, som sa stal členom vojenského ľudovo-umeleckého súboru „JASLO“, ktorý už niekoľko rokov u pluku pôsobil. Jeho členmi boli väčšinou chlapci z východného Slovenska, zo Zemplína, potom z Ostravy a z južnej Moravy. Súbor mal cymbálovú muziku a tanečnú skupinu, celkom spolu asi 20 členov. Repertoárom súboru boli ľudové pesničky a verbuňky z Moravského Slovácka, nakoľko primášom bol čatár Jaroslav Hambálek z Kyjova. Ďalej to boli aj pesničky a čapáše zo Zemplína, kedže väčšina tanečníkov bola z tejto oblasti východného Slovenska. Kedže som vtedy už bol v poddôstojníckej škole dal som dokopy niekoľko chlapcov zo školy a vytvorili sme samostatnú tanečnú skupinu. Základom boli valašské pesničky, ogarské hry a skupinový tanec „Ondráš“, ako obdoba toho, ako sme to hrali a tančili aj vo „Valašském krůžku“ v Malenovicích. Už prvé naše vystúpenia mali úspech. Dostalo sa nám pochvaly od veliteľa pluku a aj od jeho zástupcu pre veci politické. Tvorili sme osobitnú skupinu súboru „JASLO“ to nám však nevadilo. Hlavné bolo, že sme mali možnosť dostať sa von z kasarni a okrem toho mať aj úľavy z vojenského výcviku, ktorý nám všetkým liezol krkom.
V máji, roku 1959, pri dojazde pretekárov cyklistického preteku „Závod míru“, do Gottwaldova, mala Dobrošova manželka Vlasta pórodné bolesti a ešte ten deň porodila ich dcéru Evu. Dozvedel som sa to len z Dobrošovho dopisu, lebo prvú dovolenku som dostal až po odchode našich „mazákov“ do civilu a to bolo až po Vianociach roku 1959 a tak som nebol ani na jej krstinách.
V lete, roku 1959, sme boli so súborom „JASLO“ v Brně, na prehliadke piesní a tancov vojenských súborov, ktorá sa konala v rámci záverečného kola „ASUT“. To bola „Armádní soutěž umělecké tvořivosti“. Tam sme získali osobitné uznanie, za ktoré starší členovia súboru, „mazáci“, dostali od veliteľa pluku mimoriadne povolenie k opusteniu vojenského útvaru, na návštevu domovov. My, „bažanti“, sme to brali ako podraz zo strany vedenia pluku a tak som o tom napísal do vojenského časopisu „NAŠE VOJSKO“, čo vyvolalo u nášho útvaru poplach. Ako to, že si niekto dovolil kri-tizovať rozkaz veliteľa pluku. Napriek tomu, že môj článok bol uvedený pod skratkou „KF“, čo sú posledné písmena môjho prímenia a mena, ma nakoniec vypátrali a vyfasoval som päť dní ostrej basy, ktorú som si odpracoval v kotolni a to práve v dňoch odchodu „mazákov“ do civilu. Koncom októbra, roku 1959, nastúpili nováčikovia, naši „bažanti“, z ktorých som si niekoľkých vybral do súboru a tak aj naďalej, pod názvom „JASLO“, pokračovali naše vystúpenia.
Veliteľ pluku nemal inú možnosť ako nás podporovať, nakoľko sa mu takáto činnosť rátala do jeho politického profilu a kádrových materiálov. Za naše úsilie a úspešnú reprezentáciu pluku nás dokonca poslal, v júni, roku 1960, do Prahy, kde sa konala „2. Československá spartakiáda“. V Praze sme boli tri dni a to len ako diváci, zatiaľ čo naši kolegovia z útvaru cvičili na „Strahovském stadioně“ veľmi namáhavú skladbu na metacích stoloch. Vytúženého povýšenia, do hodnosti podplukovníka, sa však veliteľ pluku, až do nášho odchodu do civilu, aj tak nedočkal.
Na naše vystúpenia sme potrebovali aj kroje. Tie sme si požičiavali, na základe úspešnej intervencie nášho veliteľa pre veci politické, v Praze, zo skladov „Hudebního divadla“ v Karlíne. Mali sme jednoduché biele nohavice z režného plátna a biele košele na valašské „Ogarské hry“. Na spev sme mali vyšívané čierne nohavice, tenké cvočkami vybíjané opasky a vesty a čierne čižmy, v ktorých sme tancovali aj východoslovenské „Čapáše“ zo Zemplína. Zbojnícky valašský tanec „Ondráš“ sme tancovali v zelených košeliach, bielych plstených nohaviciach, v kožených valašských krbcoch, opásaní sme boli širokými koženými zbojníckymi opaskami a v rukách s valaškami. Keď sme boli niekde na dedine, tak sme sa vždy pred vystúpením poprechádzali v krojoch po hlavnej ulici a spevom pesničiek z nášho repertoáru sme pozývali občanov na naše večerné vystúpenie. Často sme mali vystúpenia v severozápadných a severných Čechách, kde bolo veľa dievčat a málo chlapcov. Po vystúpení sme niekedy mali čo robiť, abysme sa všetci dali dokopy a načas prišli späť do kasárni. Chalani sa vždy rozutekali a trocha si s dievčatami pošpásovali. Na každé takéto vystúpenie bol určený, ako dozor a veliteľ voza. Bol to dôstojník, ktorý ručil za poriadok a za náš včasný návrat do kasárni. Niektorí dôstojníci boli prísni ako remeň, ale väčšina nás chápala a tak sa nikdy nestala dáka mimoriadna udalosť. Chlapci si vždy po vystúpení niečo vypili, ale dokázali sme sa správať ako sa na vojakov patrilo.
Spomínam si aj na to, ako komunistickí dôstojníci nášho pluku vedeli zneužiť aj náš súbor na svoje komunistické a stranícke záujmy. V júni, roku 1960, boli tzv. „svobodné voľby“ do mestských národných výborov. My sme mali dohodnuté, že budeme v niektzorých mestečkách a dedinách v okolí Terezína pre voličov vystupovať. No ani vo sne nás nenapadlo, že zástupca veliteľa pluku pre veci politické nechal každému z nás vystaviť prenosné volebné preukazy. A tak sa stalo, že sme volili tam, kde to pre komunistického kandidáta do národného výboru nevyzeralo dobre a tak bol naším pričinením zvolený.
Okrem toho, že som viedol súbor „JASLO“ mal som na starosti aj rekonštrukciu umývacích môstikov v autoparku. Musel som si vybrať niekoľko chlapcov, čo sa aspoň trocha rozumeli stavárine a s tými sme pripravili pre betonáž celú, dovtedy zatrávnenú plochu pred garážami nákladných vozidiel a diel „houfnic“, ktorá bola nájazdom na betónové umývacie môstiky. Po vybagrovaní plochy do potrebnej hľbky sme pod betónovú plochu ukladali štetový kameň, ktorý sme vozili vojenskými nákladnými autami zn. „PRAGA – V3S“ z kameňolomu vzdialeného od Terezína najmenej takých dvadsať kilometrov. Chlapcom pri jeho nakladaní a skladaní to dalo vždy riadne zabrať. Táto moja funkcia znamenala pre mňa úľavu z výcviku, nakoľko som bol mimo priestoru batérie a hlavných kasárni. Každé ráno, po nástupe pluku do zamestnania, som odišiel do autoparku a do obeda som bol svojim pánom a to aj vtedy, keď neboli k dispozícii nákladné autá, alebo chlapci. Kamaráti mi po čase hovorili, že sa tam „zašívam“, ulievam z výcviku, ale mne to nevadilo. Túto prácu som robil prakticky až do odchodu do civilu. V lete roku 1960 som dostal na starosť ešte aj stavbu jednej z dvoch bytoviek, v neďalekej dedinke Bohušovice, ktorých investorom bola „Vojenská stavební a ubytovací správa“ v Litoměřicích. Do konca vojenčiny sme však stačili vybetonovať len základy a dosku pod prízemím. Nebolo dosť voľných vojakov na tieto práce a tak som rozostavanú stavbu koncom októbra odovzdal ďalšiemu.
Všetci členovia súboru „JASLO“ sme do civilu odchádzali s vojenskými hodnosťami. Od slobodníkov, cez desiatníkov až po čatárov, medzi ktorých som patril aj ja. Niektorí sme si dokonca vyslúžili odznaky „Vzorný voják“, ktorému sa hovorilo „smalťák“, ako aj čestný zväzácky odznak „Júliusa Fučíka“, za úspešnú kultúrno-spoločenskú reprezentáciu vojska „Československej socialistickej republiky“. Všetky tieto ocenenia sme však hodili za hlavu a našim jediným snom bolo ísť čo najskôr do civilu. To sa nám vyplnilo až koncom októbra, roku 1960. Nie všetci vojaci však mali to šťastie odísť do civilu už v októbri, ako my. Nakoľko medzinárodná situácia v Európe, stále rozdelenej železnou oponou, vtedy nebola kľudná. Niektorým špecialistom, najmä spojárom a vodičom, základnú vojenskú službu predľžili až do „Vianoc“. Sľubovali im, že si takto odslúžia aj prvé vojenské cvičenie v zálohe. Či to bolo zo strany armády dodržané neviem. So žiadnym s týchto predľžením základnej vojenskej služby postihnutých kamarátov som sa už nestretol. S niektorými, ktorí sa z vojenčiny vrátili tak ako ja, som sa však stretol. Napríklad s Mariánom Hammerom som potom neskôr študoval v jednom ročníku na „Stavebnej fakulte“.
Vojenská základná služba sa pre mňa skončila a začali mi celkom iné starosti a povinnosti.